ZOSNUTIE PRSV. BOHORODIČKY – NANEBOVZATIE PANNY MÁRIE
KLOKOČOV 11. AUGUSTA 2013
Drahý bratia v biskupskej službe – vladyka Peter, vladykovia Milanovia, drahí bratia v kňazskej a diakonskej službe, milé rehoľné sestry, seminaristi, milí mariánski pútnici, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Veriaci ľudia radi putujú. Odhodlajú sa putovať na známe i menej známe pútnické miesta. Putujú spolu, niekedy i s celými svojimi rodinami, lebo vedia, že na zemi sme všetci iba pútnikmi a cudzincami, a že naša skutočná vlasť je v nebi. Aj takto chcú byť naše rodiny spolu, spolu na ceste, spolu v živote a raz spolu i doma – vo večnosti.
Skutočne, sviatok Nanebovzatia Panny Márie – sviatok Uspenia presvätej Bohorodičky – nás pozýva rozjímať nad týmto tajomstvom našej viery – a totiž, že náš domov s definitívnym trvalým pobytom je v nebi. Veď naša vlasť je v nebi, ako píše sv. Pavol, odtiaľ očakávame nášho Spasiteľa Pána Ježiša Krista (Flp 3, 20). A hovorí aj o tom, ako budú naše smrteľné telá podľa vzoru zmŕtvychvstalého Krista vzkriesené a ako sa budeme radovať spolu v Božej blízkosti. Sám Pán Ježiš upriamoval pozornosť svojich poslucháčov na nebo, a pripomínal, že každému kto žije spravodlivo a nábožne, Boh pripravil príbytok, a že on sám nás predchádza, aby nám pripravil miesto (Jn 14, 2).
Náš život je teda cesta, je to púť do večného Otcovho domu. Všetci sa tam môžeme dostať – a to nie iba naša nesmrteľná duša, ale i naše oslávené telo! Lebo duša a telo patria spolu! Boží Syn nám na svojom oslávenom tele ukázal čo čaká i nás. A aby nám do sŕdc vlial ešte väčšiu nádej, podobne oslávil aj prvú z ľudí – našu Nebeskú Matku – Presvätú Bohorodičku – Pannu Máriu. Doslova ju vtiahol k sebe do slávy, s telom i s dušou, lebo sa patrilo, aby tá, ktorá dala telo Božiemu Synovi, neokúsila smrť. A stalo sa tak navzdory všetkým zákonom prírody, ktorá onemela i vtedy keď Mária počala Božieho Syna. Preto rozklad, ktorý nijako nemohol zničiť jej prečistú dušu, nedotkol sa ani jej tela. Lebo ako hovorí evanjelium: Blažený život, ktorý ťa nosil a prsia, ktoré si požíval! (Lk 11, 27).
Toto je zvolanie a pravda o Božej Matke, ktorú veriaci ľud vyznával od začiatku. Toto je učenie, ktoré vyznávali už naši ranokresťanskí cirkevní otcovia. Oficiálne bolo vyhlásené za dogmu viery až v roku 1950 – a to 5 rokov po najhroznejšej vojne, pri ktorej zomrelo niekoľko miliónov ľudí. Pápež Pius XII. tak urobil aj preto, aby poukázal na to, že Boh miluje každého človeka – jeho život – a že každý ľudský život má nesmiernu cenu v jeho očiach. Hoci vojna nemala za nič ľudský život, nakladala s ľudskými bytosťami horšie než so zvieratami, Boh potvrdzuje nezmazateľnú ľudskú dôstojnosť – od počatia cez prirodzenú smrť – až k večnosti, keď pretvorí naše smrteľné telá a obnoví ich v plnosti života. Berie Máriu k sebe do neba a ukazuje nám, ako práve cez ňu máme hľadať pravý domov. Mária, ako spomína sv. Lukáš v evanjeliu, sa po púti k Alžbete vrátila domov do Nazareta (Lk 1, 56). A podobne na konci svojej pozemskej púte sa vrátila domov – k Bohu.
Aj my sme dnes putovali. Tu v Klokočove sa zišla veľká rodina veriacich. Je vidieť, že milujete svoju vládkyňu a matku! Veď od roku 1670, od chvíle, čo na klokočovskom obraze zázračne zaslzila a potom čo nepriateľské vojská vypálili jej svätyňu a obraz zostal nedotknutý, začali ste cez vašich bohabojných predkov zhromažďovať jej vojsko pre rozhodujúci zápas v každom čase – pre zápas s diablom. Od tých čias to boli státisíce duší, ktoré priputovali k nej a pohliadli na jej ikonu. A nielen na tomto mieste! Vaša klokočovská matička sa v milostivom obraze po týchto udalostiach vydala na dlhú púť. Naozaj veľa a dlho cestovala – cez Prešov, Mukačevo, Viedeň, Turecko a potom znova do Mukačeva a znova do Viedne, až do cisárskej kaplnky. Akoby chcela dať najavo, že si chce zhromaždiť svoje deti zo všetkých strán sveta a zo všetkých spoločenských vrstiev.
A hoci sa po tomto viac ako storočnom putovaní vrátila k vám do Klokočova už iba kópia prvého obrazu, predsa sa odtiaľ nevytratila jej prítomnosť a neprestali sa z tohto miesta rinúť prúdy milosti, ktoré vám neprestajne vyprosovala. Po vojne v roku 1948, ešte pred vyhlásením dogmy o nanebovzatí Panny Márie, sa blahoslavený biskup Vasiľ Hopko prozreteľnostne rozhodol korunovať klokočovskú Bohorodičku. Bola to veľká vec! A hoci sa vtedajší režim pokúšal zničiť vieru a Cirkev, Panna Mária tu v Klokočove si v tichu zhromažďovala svojich verných a posilňovala ich počas štyridsaťročného putovania púšťou. Putovala spolu s vami a neopustila vás. V každej dobe vás chcela priviesť na správnu cestu do neba.
Po návrate slobody, presnejšie v roku 1991 sa vaša milovaná matička z Klokočova znovu vydala na cesty. Znovu sa rozhodla putovať – tentoraz po všetkých gréckokatolíckych farnostiach na Slovensku. Bola to veľká duchovná obnova i obroda. Je to nádherná symbolika, keď milujúca matka ide a zvoláva svoje deti zo všetkých strán. Klokočovská matička je teda neúnavnou pútničkou a chce, aby sme aj my neúnavne putovali a hľadali spolu s ňou cestu domov – k Bohu. V týchto rokoch, keď sa Klokočov stal hlavným pútnickým miestom košickej eparchie, čaká na vás a volá vás každú prvú sobotu. Z Klokočova sa stala svätyňa fatimských sobôt a prichádzate tu spolu so svojim biskupom – vladykom Milanom, ktorý nevynechal snáď ani jedno stretnutie.
Drahí bratia a sestry, putujeme k Panne Márii, lebo chceme patriť do jej veľkej rodiny a chceme dnes Bohu ďakovať za prijaté dobrodenia a prosiť ho o požehnanie pre tých, ktorých sme nechali doma, i pre celé naše rodiny. Touto púťou sa znovu obnoví naše dôverné odovzdanie sa Panne Márii, ktorá nezomrela, iba usnula a bola vzatá do neba. Ju dnes prosíme, aby sme ani my nemuseli uzrieť smrť naveky.
Milostivý obraz klokočovskej Madony pozýva všetkých, čo v Panne Márii našli svoju mocnú prímluvnicu a matku. Ona volá všetkých a v každom čase. Ukazuje cestu i z pálčivých a aktuálnych problémov každej doby a neúnavne putuje s nami.
A volá nás aj v tomto roku a v týchto dňoch, keď je rôznymi vplyvmi likvidovaná najzákladnejšia bunka života spoločnosti i Cirkvi – rodina. Preto nám s veľkou naliehavosťou pripomína, že naše životy a naše rodiny nenájdu naplnenie a zmysel, kým sa nevrátia k Bohu.
Rodina – pojem, väzba, vzťah i hodnota – tak vzácna a nenahraditeľná! Kedysi pevná a súdržná, je dnes aj na Slovensku znevažovaná, podceňovaná a rozbitá. Práca, potreba zarobiť, zlé podmienky, nevyhnutnosť odlúčenia kvôli robote, vytvárajú pocit, že neobstojí a prestane fungovať, a že ju nahradí niečo iné. Mladým sa do manželstva akosi nechce, nie sú pripravení prijať záväzok, úlohy a obety. Deti sú vnímané ako prekážka v budovaní kariéry a pohodlia. Ospravedlňujeme sa, že ich nechceme priviesť do chudobných pomerov a najprv im chceme zabezpečiť istoty a až tak naplánovať ich narodenie. Utekáme pred darom od Boha. Preto ich máme vždy menej a menej. A máme pre nich vždy menej a menej času. Hoci im vieme dať veľa, predsa im nevieme odovzdať to podstatné – a totiž vieru – istotu presvedčenia a hodnôt, ktoré nezničí ani kríza, ani nijaký iný nedostatok. Tak slabo im odovzdávame vieru, citlivosť pre duchovné hodnoty! Naučili sme ich presadiť sa v živote, no život nimi hádže a uštedruje im rany, lebo v ňom stratili svoj pevný bod – zabudli na Boha! A tak sa pre nich aj vzťahy s ľuďmi stávajú predmetom nestálosti, striedania a výmeny, akoby sa za peniaze dala kúpiť aj láska.
Vráťme sa k Bohu! Privádzajme svoje deti na toto miesto a snažme sa ich znovu viesť k úcte k Matke Božej, lebo tým sa najlepšie upevňuje vzťah k Ježišovi. Cez mariánsku úctu a vďaka spoločnému putovaniu za Nebeskou Matkou sa upevňuje aj vzťah k prirodzenej rodine – k mame, k otcovi i k súrodencom. Učme sa znovu spoločne prekonávať životné kilometre i prekážky. Učme sa spoločne kráčať smerom domov – k nebu – kam nás predišla ona.
Nebojme sa pridať k tým, čo Pannu Máriu vo svojich rodinách prosia a vzývajú každý deň i pri modlitbe posvätného ruženca. Modliť sa ho a odovzdávať ho vždy mladším, znamená viditeľne označiť Boha za zdroj sily a skutočného potešenia v živote. Zamilujme si v rodinách Pannu Máriu, a pričiňme sa o to, aby aj naša rodina patrila k veľkej rodine jej synov a dcér. Veriace rodiny sú nádejou a radosťou pre Cirkev a istotou pre svet.
Znamená to predovšetkým milovať rodinu veriacich, hlásiť sa k Cirkvi, ktorú Ježiš založil, a ak treba, bojovať za hodnoty rodiny a života, ktorého základy položil Boh vo svojich princípoch, zákonoch i vyšších morálnych výzvach. Nebojovať za rodinu, za manželstvo muža a ženy, za dôstojnosť človeka a za život od počatia, by bolo z našej strany prinajmenšom nezodpovedné a pre život na Slovensku likvidačné. Nie vždy platí výrok, že mlčať je zlato – a už vôbec nie v polemikách a zmätkoch dnešných čias! Preto príďte podporiť Národný pochod za život do Košíc 22. septembra tohto roku. Mária bude iste kráčať s nami!
Mária bola vo svätej Rodine blahoslavená preto, lebo nosila Syna večného Otca. A ona Ježiša nielen nosila vo svojom vnútri pod svojím srdcom v skrytosti, ale ako vidíme aj na klokočovskom obraze, nosí ho vo svojom náručí, ukazuje ho a prináša ho svetu, aby čím viacerí mohli prijať jeho milosti. Aj my sa našim pochodom priznajme k Ježišovi a ukážme ho svetu.
Náš terajší Svätý otec František je tiež veľkým mariánskym ctiteľom a veľkým pútnikom ako jeho predchodcovia. Pri ostatnej návšteve Brazílie, zastavil sa 24. júla na mariánskom pútnickom mieste v Aparecide. V tejto svätyni sa pred šiestimi rokmi konala generálna Konferencia biskupov Latinskej Ameriky a ako v homílii spomína, stalo sa tam vtedy niečo prekrásne, čo aj on sám mohol vnímať a okúsiť. Biskupi totiž pracovali a zamýšľali sa nad témou stretnutia s Kristom, nad témou apoštolátu a misie a na spomínanom mieste cítili veľkú podporu pútnikov, ktorí tam každoročne prichádzali zveriť svoj život Panne Márii. A pápež hovorí: Táto konferencia na mariánskom pútnickom mieste bola veľkým okamihom Cirkvi a možno povedať, že jej Dokument – dokument z Aparecidy – sa zrodil práve z úzkeho prepojenia práce pastierov a jednoduchej viery pútnikov, pod materskou ochranou Panny Márie. Lebo keď Cirkev hľadá Krista, klope vždy na dvere matkinho domu a prosí: ukáž nám Ježiša! To od nej sa učíme pravému apoštolátu. Tu vidno, prečo Cirkev ide do misie v tomto svete vždy po stopách Panny Márie.
Milí mariánski ctitelia, toto sú najnovšie slová pápeža, ktoré potvrdzujú správne nasmerovanie a význam našej mariánskej úcty a jej prínos pre Cirkev. Najkrajšie stretnutie s Kristom sa vždy udeje vďaka nápomocnému vedeniu jeho Matky. Máriu od Ježiša nemožno oddeliť. Lebo keď Cirkev hľadá Krista, klope vždy na dvere matkinho domu a prosí: ukáž nám Ježiša!
Drahí mariánski ctitelia, bratia a sestry! Klopte teda na dvere Matkinho domu aj tu v Klokočove a čerpajte z dobroty jej srdca. Svätý farár z Arsu – Ján Mária Vianney – sa rád priznával, že Panna Mária bola vždy prameňom sily pre jeho kňazský život, povedal: Už toľko krát som čerpal z jej prečistého srdca, že už dávno by muselo byť prázdne, keby bolo unavené a vyčerpateľné.
Skutočne, je to tak! Toľko krát sme už klopali na dvere jej domu a na dvere jej srdca, no ono je nevyčerpateľným prameňom a trpezlivo sa otvára pre všetkých, ktorí ju vzývajú. Prosme ju, aby nám ukázala cestu k Ježišovi, aby nás priviedla domov, do domu Nebeského otca. Na túto cestu sa vydajme spolu s ňou a s celými našimi rodinami. AMEN