KOŠICKÍ MUČENÍCI
KOŠICE – KATEDRÁLA 7. SEPTEMBRA 2013
Drahí spolubratia v biskupskej službe, Alojz a Stanislav, bratia kňazi, diakoni, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
S bázňou a s chvením zvykneme vnímať vážnosť rozhodujúcich chvíľ života, hlavne vtedy, keď nevieme ako to všetko dopadne – ťažká operácia, dôležité životné rozhodnutia, voľba povolania, rozbehnuté projekty s neistým úspechom, alebo skúšky rôzneho druhu – aj skúšky viery a vernosti.
Nadišla hodina! – takto začína Ježišova veľkňazská modlitba (Jn 17, 1-19) a jeho rozlúčka s apoštolmi vo chvíli, keď sa malo začať jeho utrpenie a umučenie. Bola to hodina, pre ktorú vlastne prišiel na tento svet. Podľa Ježišových slov, táto hodina nemala byť iba hodinou utrpenia, ale mala sa stať hodinou oslávenia. Aký paradox! Smrťou sa rozhodujúca hodina Vykupiteľa neskončila, naopak, pokračuje ďalej, završuje sa zmŕtvychvstaním, a trvá i pokračuje až podnes. Pánov milostivý čas, čas svedectva o tomto Kristovom víťazstve plynie pre nás ešte i dnes.
V dejinách Cirkvi je veľmi veľa svedectiev ľudí, ktorí dali svoj život za pravdu o Kristovi – prežívali svoju rozhodujúcu hodinu v hlbokom spojení s ním. Aj naši košickí mučeníci Marek Križin, Štefan Pongrác SJ a Melichar Grodecký SJ, žili pre svoju rozhodujúcu hodinu. Táto hodina im nadišla v noci zo šiesteho na siedmeho septembra 1619.
Pre týchto kňazov sa stalo skutočnosťou to, čo Ježiš hovoril vo svojej rozlúčkovej reči. Tak ako Ježiš, cítili sa aj oni v rozhodujúcej hodine zjednotení s Bohom, cítili, že sú v živote i v smrti držaní Bohom. Vedeli, že nič ich nemôže odlúčiť od Kristovej lásky, ani život, ani smrť. Títo traja hrdinovia nám odkazujú, čo znamená byť kresťanom: stáť tam, kde stojí Ježiš Kristus, s ním žiť a s ním aj zomierať! Ako Ježiš pred Pilátom, stáli aj oni pred nespravodlivými sudcami a boli rýchlym rozhodnutím odsúdení na smrť. A to všetko preto, že sa nechceli zrieknuť katolíckeho spôsobu viery.
Hodina ich skúšky a utrpenia však netrvala dlho. Rýchlo sa zmenila na hodinu oslávenia. A hoci boli blahorečení a následne svätorečení s odstupom niekoľkých storočí, predsa ich sám Ježiš blahorečil už vo chvíli ich najužšieho zjednotenia s jeho vlastným krížom. Vo svojich blahoslavenstvách totiž Ježiš blahorečí všetkých tých, čo sú pre jeho meno znevažovaní, prenasledovaní a vysmievaní (Mt 5, 11).
Vo svete je veľa utrpenia a vojen, či už kvôli politickým a mocenským záujmov, alebo z nevraživosti medzi národmi. Vždy najviac trpia nevinní obyčajní ľudia. Voči tomu sa treba postaviť zodpovedne – s prejavom solidarity – ako sa k tomu postavil i terajší Sv. Otec František, keď najnovšie vyzval všetkých k modlitbám a k pôstu za pokoj v Sýrii a pozval k týmto modlitbám aj ľudí iných vierovyznaní či náboženstiev. Odmietať násilie a nespravodlivosť sa musí stať samozrejmosťou pre všetkých ľudí na tomto svete. Ľudské sily tu však nestačia! My kresťania v tomto úsilí o pokoj preto nechceme zabudnúť na skutočného darcu pokoja – na nášho Pána. Lebo snažiť sa o pokoj by malo byť prirodzené všetkým. No modliť sa za pokoj, za prenasledovateľov i nepriateľov, by malo byť príznačné a charakteristické práve pre kresťanov, lebo tak nás naučil náš Majster Ježiš Kristus!
Dnes sa k výzve Svätého Otca pripájame i my, práve v deň keď si spomíname na krvavé dni krutého a nezmyselného trýznenia tu v Košiciach počas dlhých desaťročí protihabsburgských vojen. A tu si uvedomujeme spolu so Svätým Otcom, že medzi všetkými prenasledovanými si zaslúžia zvláštnu pozornosť tí, ktorí boli a sú prenasledovaní pre vieru – členovia našej veľkej duchovnej rodiny – ktorí trpia pre svoje kresťanské presvedčenie. Najvyššou formou mučeníctva je totiž mučeníctvo pre vieru. Tu už ide viac ako o spravodlivosť! Tu ide o pravdu o človeku a o Bohu! Z tohto dôvodu sú dnes prenasledovaní kresťania, najväčšou skupinou medzi všetkými prenasledovanými ľuďmi na svete.
Preto Ježiš vo vedomí, že pri ohlasovaní a šírení tejto pravdy sa vždy bude narážať na odpor, povedal: Tak ako mňa prenasledovali, i vás budú prenasledovať! (Jn 15, 20). Cirkev je prenasledovaná v každom čase, i dnes. Viac ako inokedy potrebujeme povzbudenie a motiváciu vo viere pre zotrvanie v hodnotách Evanjelia. Svedkov viery preto potrebujeme aj my, lebo iba praví svedkovia dokážu presvedčiť. Pred štyristo rokmi bola hlavným motívom zabíjania kresťanov v Európe nenávisť voči ináč veriacim. Dnes sú témy veľmi podobné, no prenasledovanie nadobudlo oveľa rafinovanejšie podoby – podoby nekrvavé – no oveľa viac znepríjemňujúce a strpčujúce život verným kresťanom.
Nové idoly ako peniaze, sila, moc, vplyv a bezhraničná presexovaná zmyselnosť, rúcajú hodnoty dôstojnosti ľudského života, neveria v jeho hodnotu od počatia až po prirodzenú smrť, spochybňujú nenahraditeľnosť rodiny a sankciami zastrašujú ináč zmýšľajúcich. Aká diktatúra plná rozporov a nezmyselností! Skutočne, v mene slobody, strácame slobodu! Nechýba veľa a kresťanstvo v Európe bude znovu raz označené za úhlavného nepriateľa a rozvracača nového svetového poriadku. Dnes od nás žiadajú, aby sme boli ticho. No ak sa dnes neozveme, zajtra požiadajú o náš život. Krátko pred chystaným Národným pochodom za život preto všetkých vás bratia kňazi, i vás drahí veriaci, prosím o prejav solidarity a zjednotenie sa v modlitbe i v samotnom kráčaní ulicami nášho mesta 22. septembra.
Traja košickí mučeníci prišli pred štyristo rokmi do Košíc, aby svedomie i srdcia ľudí priviedli späť k viere ich starých otcov – ku katolíckej viere. Kvôli zastrašovaniu a vyhrážkam, zostali zo všetkých katolíckych kňazov v meste nakoniec iba oni traja. Nemohli kráčať ulicami, ani mobilizovať verných, pretože boli rýchlo izolovaní, uväznení a zabití. No ich hlas sa cez ich hrdinské svedectvo rýchlo dostal do mesta i okolia a to už vtedy, keď v meste ešte ležali ich mŕtve telá.
Drahí bratia a sestry, dúfajme, že už navždy sú za nami časy, keď sa za zotrvávanie vo viere prelievala krv a žiadal sa život. Nezabúdajme však na svedectvá mučeníkov – tak na tých, ktorí boli zabití v skorších dobách, ako aj na tých, čo život za Evanjelium položili v minulom storočí. Inšpirujme sa ich príbehmi, čítajme ich odkazy a rozprávajme o nich, podávajme ich ďalej! Šírme ich úctu a modlime sa k nim s prosbou za pokoj a silu vytrvať vo viere.
Tohto roku uplynie už 150 rokov od narodenia vzácneho košického biskupa Augustína Fischera-Colbrieho. A vieme, že jeho život bol úzko spätý s košickými mučeníkmi. Práve v roku 1904, keď pápež sv. Pius X. rozhodol o povýšení košických hrdinov viery na oltár – k úcte blahoslavených – v tom istom roku ho ten istý pápež vymenoval za pomocného košického biskupa. Bol to práve on, čo sa pričinil o propagáciu úcty k našim mučeníkom. Postaral sa o to, aby sa už v roku 1905 relikvie mučeníkov dostali do Košíc. Keďže boli najprv dlhé roky umiestnené v Trnave a potom, po ich prinesení do Košíc, na mieste ich mučeníckej smrti – v terajšom kostole premonštrátov, biskup Augustín zariadil aj to, aby boli slávnostne prenesené sem, do našej katedrály.
Hneď, len čo sa v roku 1907 stal diecéznym biskupom, prejavil veľkú túžbu, aby aj v košickej katedrále bola prítomná trvalá spomienka na svedectvo troch domácich čerstvo blahorečených hrdinov viery. Vyhlásil zbierku na zhotovenie Oltára blahoslavených košických mučeníkov v katedrále. A práve z darov kňazov košickej diecézy, bol spomínaný oltár v roku 1923 inštalovaný. Je to teda už 90 rokov čo hľadíme na oltár našich mučeníkov tu v katedrále. A každý z nás úprimne uzná, že potrebuje opravu. Je to výzva pre nás – teraz žijúcich kňazov – aby sme v udržiavaní a skrášľovaní tohto oltára pokračovali. Veď medzitým boli košickí mučeníci v roku 1995 povýšení pápežom blahoslaveným Jánom Pavlom II. na svätých! Kiežby sa z našich kňazských obiet a darov znovu zaskvel ich oltár v plnej kráse!
Biskup Fischer-Colbrie si zamiloval odkaz košických mučeníkov. Šíril ich svedectvo vo svojich príhovoroch a hlavne na stretnutiach s mládežou, ktorej prízvukoval, že Cirkev napreduje cez ťažkosti a prekážky, a že sa im nemôže vyhnúť v žiadnej dobe. Podľa neho košickí mučeníci dostávali silu k obeti života cez vzývanie mena Ježiš a tiež mena Panny Márie. Preto košický biskup Augustín vyzdvihuje ich úctu k Panne Márii. Nazval ich synmi Márie! Zaiste nebolo náhodou, že svoj životný zápas podstúpili krátko pred sviatkom Narodenia Panny Márie.
Mariánska úcta je vlastná katolíckej viere. Aj my sme sa dnes pred svätou omšou modlili ruženec a v modlitbe zasvätenia Panne Márii sme prosili, aby nám v tejto rozhodujúcej hodine, ktorá tak ťažko dolieha na svet, pomohla stať sa nástrojom záchrany duší pre večnosť. Košickí mučeníci necúvli a ich rozhodujúca hodina sa stala požehnaním pre naše mesto, arcidiecézu i pre celú Cirkev. Ich hodina sa stala zároveň hodinou oslávenia.
Drahí bratia a sestry, milí bratia kňazi, prosme Ježiša nášho Veľkňaza a často vzývajme Máriu našu Nebeskú Matku, aby sme sa aj my v našej osobnej rozhodujúcej hodine, podľa vzoru našich mučeníkov, mohli stať slávou Košíc a aby sme svedectvom vernej služby a kňazského života posilnili ľudí vo viere. AMEN
