Začiatok akademického roka na KU
Veni Sancte a Požehnanie univerzitnej knižnice
Ružomberok 25. septembra 2013
Eminencia – otec kardinál, excelencie – bratia v biskupskej službe, Magnificencia – pán rektor KU, (rektori z iných univerzít), honorability – páni prorektori, spektability – páni dekani a prodekani, páni profesori, docenti, bratia kňazi, rehoľné sestry, predstavitelia cirkevného a verejného života, milí študenti, bratia a sestry v Kristovi!
Začíname nový akademický rok. A hoci sme na pôde univerzity, a v štúdiách už máme niečo za sebou, musíme si priznať, že v škole života a viery sme vždy nanovo začínajúcimi žiakmi. Katolícka univerzita má veľké ciele – učiť pre život – a hlavne pre život vo viere. Chce nás trpezlivo priúčať múdrosti, ktorá vie rozoznávať pravé dobro. A skutočná múdrosť, ako spomína Sväté písmo v Knihe Sirachovca, má svoj pôvod v Bohu: Prameňom múdrosti je slovo nebeského Boha, a jej cesty sú večné zákony (Sir 1, 5) a získava sa v bázni pred Pánom: Bázeň pred Pánom je počiatok múdrosti (Sir 1, 16).
Naozaj! Základom múdrosti je pokora – milujúca bázeň pred Pánom a rešpekt pred hodnotami a princípmi, ktoré v ňom samom majú svoj počiatok. Nemecký filozof Josef Pieper hovorí o čnosti pokory, ako o postoji, ktorý sa primárne týka vzťahu človeka s Bohom. Je to predovšetkým postoj človeka pred tvárou Boha. Takýto postoj umožňuje človeku žiť vo vzťahu s Bohom. Na začiatku tohto akademického roka, pri vzývaní Ducha Svätého, je preto na mieste položiť si otázku: Som si vedomý toho, že som iba zrnkom prachu medzi všetkým čo Boh stvoril, a že moje bádanie, študovanie, publikácie a prečítané i napísané knihy sú iba kvapkou v oceáne poznania?
Takýto postoj pred Bohom následne umožňuje človeku žiť a budovať správny vzťah k druhým ľuďom. Vďaka pokore získava človek spontánnu úctu k tomu, čo je Božie v každom stvorení. Táto úcta nabáda k láskavej službe druhým. Sv. Bernard hovorí: Iba človek, ktorý je hlboko zakorenený v pokore, dokáže rásť a vzmáhať sa v múdrosti a láske.
S pokorou teda vstupujeme dnes do ďalšieho semestra a podobne chcem vstúpiť aj do čerstvo postavenej knižnice na pôde Katolíckej univerzity. Plody ľudského poznania, rozumu i viery, ukryté v jej útrobách na troch poschodiach, sa znásobujú každým dňom a iste tam bude miesto i pre váš príspevok, drahí pedagógovia i študenti. Knižnica bude akoby úschovňou, pokladnicou, schránkou a nádobou, kde sa budú uchovávať skutočné poklady. Argumenty ľudského rozumu i viery ako Božej iniciatívy, sa na tomto mieste zjednotia do chvály nášho Boha. Veď bez neho by tu nebolo nič! Chcem v tejto chvíli poďakovať aj emeritnému arcibiskupovi Alojzovi – bývalému Veľkému kancelárovi KU za to, že dal prvý súhlas k stavbe a aj napriek všetkým obavám zo zadlženia, všetkých k tejto stavbe povzbudzoval. Veľkú podporu tomuto dielu prejavoval aj už zosnulý spišský biskup František Tondra. Vďaka patrí i terajšiemu pánovi rektorovi – nositeľovi tejto myšlienky novej knižnice, a veľké ďakujeme patrí i jeho spolupracovníkom zvlášť profesorovi Petrovi Olekšákovi, ktorý koordinoval celý proces stavby. Tiež v neposlednom rade vyslovujem vďačnosť otcovi kardinálovi Tomkovi za podporu cez taliansku biskupskú konferenciu a taktiež aj našej slovenskej KBS-ke a množstvu Bohu známych darcov.
Každý veriaci návštevník novej knižnice ľahko pochopí, že k štúdiu je nevyhnutná modlitba a osobný život s Kristom. Bez neho by nám všetka múdrosť sveta i táto nová knižnica bola nanič. Pripomienkou na to nám budú slová modlitby Otče náš, ktorej slová a jednotlivé písmená v rôznych farbách, akoby z nebies – zhora dole – postupne z najvyššieho poschodia schádzajú po stenách až na prízemie. Chce sa tým zrejme povedať, že všetko, čo sa v novej knižnici bude študovať a čítať, všetko sa má zároveň i premeditovať a premodliť.
869 dní preletelo od požehnania základného kameňa po slávnostné požehnanie novopostavenej budovy. V našej staroslovenskej histórii je to číslo označujúce rok odchodu Sv. Cyrila – Konštantína na večnosť. V roku 869 sa Konštantín narodil pre nebo. Jeho múdrosť vyzrela pre večnosť. Aj naša novopostavená knižnica vyzrela pre moment, kedy začne všetkým ponúkať večnú múdrosť – ohlasovať a približovať Boha človeku. Konečne má naša univerzita okrem duše, i srdce, ktoré práve začína biť – je to tlkot srdca večnej múdrosti!
Zväzky kníh, i texty v elektronickej podobe, sú nám od dnešného dňa ponúknuté k bádaniu a hľadaniu. V pokore pred veľkosťou ducha, intelektu i jednotlivých myšlienok filozofov, teológov, sociológov či spisovateľov a básnikov, skúmajme a konfrontujme i vlastné postoje. Naozaj, duchovné bohatstvo, ktorým sa budova novej knižnice pomaly napĺňa, je neporovnateľne väčšie ako všetky výdavky potrebné na jej postavenie. Jej potrebnosť a užitočnosť je nepopierateľná. Každý, kto ju navštívi, bude môcť zahnať svoj duchovný hlad. Okrem toho to bude miesto kultúrneho vyžitia, stretnutia a výmeny názorov v naozaj príjemnom prostredí.
Nech nás to všetko privedie k pokornému postoju pred Bohom, aby sme nikdy nehľadali vlastný profit, ale spôsoby, ako poslúžiť Cirkvi a svetu. V liste Filipanom sv. Pavol píše: Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. … Zmýšľajte ako Kristus Ježiš! (Flp 2, 3-5).
Tak veľmi nám v dnešných časoch chýba pokora – a to aj na našej Katolíckej univerzite! Pritom v celom serióznom akademickom i cirkevnom prostredí vidíme, že velikáni v oblasti ducha a intelektu vynikajú práve touto čnosťou. Pokoj, ľudskosť, skromnosť, dobrota srdca a pokora sú vlastnosti, ktoré ich charakterizujú. Vôbec nebudem preháňať, ani sa nebudem vzďaľovať od pravdy, keď poviem, že medzi takýchto ľudí patrí aj náš vzácny hosť, výnimočný človek – právnik, kánonista, filozof a teológ – otec kardinál Grocholewski. Naša univerzita má dnes tú česť, že sa mu za všetku pomoc a prácu v prospech Cirkvi na Slovensku môže zavďačiť slávnostným udelením čestnej akademickej hodnosti. Veľa z jeho myslenia a postojov prezrádza jeho životné heslo zachytené na jeho kardinálskom erbe: On musí rásť! (Jn 3, 30). Kiežby nás jeho postoje, slová i dnešná prítomnosť naplnila túžbou zachovať sa podobne v akejkoľvek funkcii s akýmkoľvek titulom. Kristus musí rásť, hoci by z nás malo ubudnúť!
Pápež František hovorí takto o pokore svojim bratom zo Spoločnosti Ježišovej, ktorej je tiež členom: Pokora nás každý deň presviedča o tom, že nie my budujeme Božie kráľovstvo, ale vždy je to Pánova milosť, ktorá koná v nás. Pokora nás privádza k tomu, aby sme sa neoddávali vlastnej službe či vlastným myšlienkam, ale službe Krista a Cirkvi. Postavme sa do tejto služby ako hlinené nádoby, krehké, nedokonalé a nedostatočné, ale zároveň aj ako nádoby, v ktorých nesieme a ponúkame nesmierny poklad.
Drahí bratia a sestry! Služba katolíckej univerzity má byť nielen službou Evanjelia, ale aj službou Evanjeliu a Cirkvi! Od evanjelistu Lukáša sa v dnešnom úryvku z evanjelia dozvedáme dôležitú vec o apoštoloch: Oni šli, chodili po dedinách, všade hlásali evanjelium a uzdravovali (Lk 9, 6). Nerobili tak pre mrzký zisk, ani pre slávu u ľudí, ale preto, aby Kristus mohol rásť v srdciach i mysliach ľudí. Tak veľmi si ho zamilovali. Na prahu nového akademického roka, prosme Pána o dary jeho Ducha, aby v nás pokora voči Bohu, ľuďom i získavaným vedomostiam zapustila svoje korene. Pamätajme na to, že pravá múdrosť sa objavuje i prezentuje v pokore, vo vášni pre pravdu a morálnej angažovanosti. AMEN