DEŇ ZASVÄTENÉHO ŽIVOTA
KOŠICE – DOMINIKÁNI 1. FEBRUÁRA 2014
Excelencie, bratia v biskupskej službe, drahí bratia kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry, členovia inštitútov a spoločenstiev Bohu zasväteného života, bratia a sestry v Kristovi!
Zobudiť sa do nového dňa znamená dostať od Boha novú šancu žiť lepšie. Naše prebúdzania bývajú všelijaké a často sa od prvého momentu keď otvoríme oči, začína formovať i naša nálada a nasadenie do nového dňa, mnohokrát i podľa toho, ako sme sa práve vyspali. Iste, sú i pekné prebúdzania, ale keď spíme málo, málo odpočívame, je v tom riziko mrzutosti, únavy a škaredého dňa.
No ešte horší ako nedostatok spánku, je moment prekvapenia – keď vás niekto nasilu zobudí uprostred odpočinku. V takej chvíli máme tendenciu zľaknúť sa – sme šokovaní – narýchlo nevieme, čo sa s nami vlastne deje!? Potrebujeme pár sekúnd, aby sme vôbec prišli k sebe a zorientovali sa.
Násilné prebudenie sa preto spája s istou nepríjemnosťou. Pretrháva sa šnúra snov, opúšťame svet predstáv. Prebudenie do reality nebýva vždy príjemné! Preto mi tak silno zarezonoval obraz z evanjelia dnešného dňa, ktorý vykresľuje Ježiša, ako si spokojne spí v člne na rozbúrenom mori. Ako asi Ježiš zareagoval v prvých sekundách, keď ho vystrašení učeníci zobudili? Aký bol jeho pohľad, prvé slová a otázky?
Zobudili ho a povedali mu: Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme? On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: Mlč, utíš sa! Vietor prestal a nastalo veľké ticho. A im povedal: Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru? (Mk 4, 35-41)
Učeníci zobudili Ježiša, aby sa v nich následne prebudila viera! Potom už chápali a vedeli, že na Majstra sa budú môcť spoľahnúť vždy a v každom čase – zvlášť v nebezpečenstvách! Búrka na mori tak nakoniec nezobudila iba Ježiša, ale predovšetkým apoštolov. Oni zostali najviac a najhlbšie prebudení! Táto ich skúsenosť im prispela k veľkej odvahe, aby sa potom na rozbúrených vlnách nepríjemných prenasledovaní, nebáli otvárať oči pre vieru v Krista a zobúdzať svedomie všetkých ľudí, ku ktorým ich Boh posielal. Zázrak, ktorý Ježiš urobil, keď utíšil more a vietor, zahanbil ich slabú vieru. Ale slová, ktoré po tom všetkom nasledovali, sa stali nesmiernou silou vo všetkých budúcich trápeniach a krížoch: Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?
Dnes sa stretávame, aby sme sa posilnili v tejto dôvere v Ježišovo slovo a v jeho prítomnosť na našich životných cestách, nech sú akékoľvek. Anticipujeme na slávení zajtrajšieho Dňa zasväteného života. Pripomíname si, že naše životy sme raz a navždy zasvätili a odovzdali jemu – nášmu Bohu. Vieme, že je s nami na našej loďke, i keď sa niekedy tvári, že spí. On nás prekvapivo posilňuje a posiela nás do tohto nášho sveta. Podobne ako apoštolov, pripomína i nám, aby sme sa nesnažili za každú cenu zobúdzať jeho, veď on stále nad nami bdie, ale aby sme otvorili vlastné srdce pre úplnú odovzdanosť a aby sme zobúdzali ľudí okolo seba pre väčšiu citlivosť na Božiu prítomnosť.
Nádherne to vyjadril Svätý otec František na stretnutí s generálnymi predstavenými reholí v novembri minulého roka. Rehoľníci, rehoľnice a Bohu zasvätení – to sú ženy a muži, ktorí môžu prebudiť svet! Pápežove slová len potvrdzujú skutočnosť, že žijeme v spoločnosti, ktorá akoby spala. I naše Slovensko tvrdo zaspalo. Nemôžeme sa tváriť, že sa nič nedeje. Našim poslaním je zobúdzať ľudí z letargie, z prehnanej sebaistoty a z nezáujmu o večnosť. Sme povolaní prebudiť svedomie, citlivosť na hodnoty, spravodlivosť a pravdu. Sme tu na to, aby sme otvárali oči našich ľudí pre vieru v Krista!
Aby sme mohli zobúdzať iných, my sami musíme byť prebudení. I my sa potrebujeme učiť stále väčšej a silnejšej dôvere, v ktorej budeme vedieť odovzdať Bohu všetko, bez podmienok a zadných dvierok, bez istoty v seba-zabezpečenie. Pápež hovorí: Hoci sa (v tomto smere) radikálnosť vyžaduje od všetkých kresťanov, práve rehoľníci (Bohu zasvätení) sú povolaní nasledovať Pána osobitným spôsobom. Boh od nás žiada, aby sme opustili hniezdo, ktoré nás drží, a aby sme boli vyslaní na hranice sveta, vyhýbajúc sa pokušeniu, že sa tam udomácnime. Toto je najúčinnejší spôsob, ako napodobniť Pána, povedal Svätý otec.
Dôvera viery je teda otázkou najvnútornejšieho nastavenia celoživotného postoja. Je to otázka nášho bytia. Azda niekedy hľadáme odpoveď a posilnenie v známom slovenskom prísloví: Pomôž si človeče, i Pán Boh ti pomôže! A hoci táto veta môže byť chápaná zväčša správne, predsa len zisťujeme, že vo väčšine praktických prípadov je pre nás zasvätených čistou herézou. Koľko búrok prichádza a nepríjemné vlny otriasajú našim povolaním i rozhodnutím! Koľko krát nás svet, ktorý chceme prebudiť, vyfackuje a tvrdo argumentuje, že nie sme preň žiadnym prínosom. Toto sú momenty, kedy si sami nepomôžeme! Potrebujeme silu zhora od Boha, potrebuje jeho dotyk, pohladenie a povzbudenie. A Písmo jasne hovorí, že Boh pomáha tým, ktorí Bohu dôverujú, a nie tým, ktorí si pomôžu sami.
Toto potrebujeme počuť a meniť naše nasmerovanie od sebestačnosti k odovzdanosti. Znamená to pribrzdiť, prestať počítať s vlastnou silou a otvoriť sa inému. Nechať v živote vládnuť Pána, znamená, že my sami najskôr prídeme k nemu a ako prví odovzdáme veci do jeho rúk.
Dôvera spája a združuje, a preto sa zasvätené osoby snažia skúsenosti s Pánom zdieľať, ale i prácu, modlitbu a život. Život v spoločenstve má veľkú silu a hoci to bratstvo a sesterstvo nie je vždy jednoduché, bez neho by sa stratila naša plodnosť pre tento svet. Keby sme nevedeli žiť život v spoločenstve, ťažko by sme zobúdzali svet pre vieru, podľa ktorej sme všetci jednou veľkou Božou rodinou. Život samotárov, ktorí sa izolujú i pod spoločnou strechou, z nás robí čudákov a nedôveryhodných svedkov.
Asi preto pápež František zdôrazňuje rehoľným predstaveným, že formácia má stáť na štyroch základných pilieroch: duchovnom, intelektuálnom, komunitnom a apoštolskom. Povzbudzuje všetkých k úprimnému dialógu, lebo, ako hovorí: Formácia je záležitosťou umenia, nie policajného prístupu. Cieľom je formovať takých rehoľníkov, ktorí budú mať srdce nežné a nie kyslé ako ocot! A Svätý otec neobišiel ani nás biskupov, lebo si uvedomuje, že niekedy môžu nastať isté problémy vo vzťahu medzi zasvätenými a miestnymi cirkvami. Preto podotkol: My, biskupi, si musíme uvedomiť, že zasvätené osoby nie sú materiálom na pomoc, ale predstavujú charizmy, ktoré obohacujú diecézy.
Drahí bratia a sestry! Každý z vás je veľkým Božím darom pre túto arcidiecézu, pre celú Cirkev i pre svet. Vaše modlitby, obety a charizmy sú svetlom, ktoré zobúdza pre vieru v Ježiša, sú výkrikom do sveta, ktorý mlčí o Bohu, sú znamením vytrvalosti kráčať proti zvrátenému prúdu doby.
Vydržte a vytrvajte vo svojom rozhodnutí, obnovte svoje sľuby a svoje zasvätenie, upevnite sa nanovo v dôvere voči Ježišovi. Hrdo konajte vo viere a vyznajte: Ježišu, milujem ťa a som hrdý na to, že ťa milujem. Ty si môj Pán a ty si môj Boh! Chcem všetko opustiť a nasledovať ťa. Nebojím sa, hoci by sa chvela zem a vrchy na dno morské padali (Ž 46, 3)! Obetujem ti všetko, i dnešný deň, lebo ty si mojím prebudením! AMEN
