Deň zasväteného života
Košice – Seminárny kostol 2. februára 2013
Drahí bratia kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry, členovia inštitútov a spoločenstiev Bohu zasväteného života, bratia a sestry v Kristovi!
Hovorí sa, že dávať je viac ako prijímať. No ešte viac ako dávať je odovzdávať. Odovzdať niečo, totiž pre človeka znamená dať bez toho, aby to niekedy čakal dostať naspäť. Celý náš život, už od detstva sme vždy niečo odovzdávali. Ako žiaci a študenti sme odovzdávali nazbieraný papier či železo do zberu, na hodinách vyučovania sme odovzdávali písomky. A okrem vecí sme neskôr odovzdávali aj samých seba, práve vo chvíľach keď sme iným odovzdávali vlastné skúsenosti, ale aj vtedy, keď sme sa horlivo odovzdávali svojim záľubám, koníčkom a ideálom. No najvyššou formou osobného odovzdania sa bolo, je a vždy bude naše nezištné a trvalé odovzdanie sa Bohu.
Aj dnes, keď v celej Cirkvi slávime sviatok Obetovania Pána, ktorý je zároveň aj svetovým dňom Bohu zasväteného života, si chceme pripomenúť a oživiť chvíľu nášho osobného odovzdania sa Bohu. Evanjelium dnešného sviatku je pre nás svetlom, pretože nám objasňuje korene a prvotné príčiny nášho slobodného zasvätenia sa Bohu.
Tak ako sa Mária s Jozefom rozhodli naplniť Mojžišov zákon a obetovali Bohu malého Ježiša v chráme, boli to podobne aj naši rodičia, príbuzní alebo blízki ľudia, ktorí nás ešte skôr akoby sme sa rozhodli vstúpiť do zasväteného života, odovzdávali Bohu v modlitbách a obetách. Týmto sa na nás znovu potvrdila pravda o tom, že prvým hýbateľom ľudského srdca smerom k úplnému odovzdaniu sa v zasvätenom živote je jedine Boh sám. On si nás už dlho pred našou voľbou pripravoval a on sám nás aj povolal. Iba on sám môže dať aj silu vytrvať v zasvätenom sebaodovzdaní. On je príčinou i cieľom nášho zasvätenia.
William Barclay, vynikajúci biblista, pri štúdiu posvätných textov dospel k presvedčeniu, že osobná skúsenosť vo vzťahu s Bohom sa nedá nahradiť ničím. Hovorí: Pravda, ktorá sa iba povie, sa rýchlo zabudne. Ale pravda, ktorú objavíš sám, žije v tebe po celý život. Podobne to zdôrazňuje aj Svätý Otec Benedikt XVI., vo svojom nedávno zverejnenom posolstve k 50. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania, ktorý bude Cirkev sláviť na 4. veľkonočnú nedeľu. Píše: Kňazské a rehoľné povolania sa rodia zo skúsenosti osobného stretnutia s Kristom, z úprimného a dôverného dialógu s ním a z odovzdania sa do jeho vôle.
Drahí bratia a sestry v zasvätenom živote! Zasvätenie znamená žiť v pevnom presvedčení, že Boh ma vníma, že ma doslova vidí. A znamená to oveľa viac – a totiž, že môj život je spätý s ním a smeruje k nemu!
V rámci hlbšej sebareflexie je dobré pýtať sa: Ako spejem a smerujem k Bohu? Kresťanský mysliteľ a učiteľ kresťanského života Romano Guardini hovorí, že k Bohu smerujeme akoby ku hmle. Pretože, keď sa rozprávame s ľuďmi, pozeráme im zväčša do očí, vidíme ich tvár, pozorujeme ich gestá a vieme z toho vycítiť čo im v tú chvíľu máme povedať. Keď sa však obraciame k Bohu, nevidíme jeho tvár, no aj napriek tomu pevne veríme, že má myseľ, ktorá myslí, že má srdce, ktoré cíti, a že je osobou, ktorá existuje.
Práve na nás Bohu zasvätených by mala byť viditeľná túžba odhaliť a chcieť uvidieť Božiu tvár, tak ako to vyjadruje žalmista: To je pokolenie tých, čo ho hľadajú, čo hľadajú tvár Boha Jakubovho (Ž 24, 6). Bez dennej modlitby, meditácie, častej svätej spovede a pravidelného prísunu života ukrytého v Eucharistii by to možné nebolo. Toto sú prostriedky, pomocou ktorých sa dostávame bližšie k Nebeskému Otcovi a odhaľujeme jeho tvár v Jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Rok viery a jubilejný Rok našich vierozvestov svätých Cyrila a Metoda nám dávajú toľko podnetov na rozpoznávanie dobrotivej Božej tváre!
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že život zasvätených osôb je plný samoty, keďže sa usilujú predovšetkým o upevnenie svojho vlastného vzťahu s Bohom. No samota v Bohu nie je separáciou od ľudí. Trapistický mních Thomas Merton, plný skúseností zo života v samote, vysvetľuje, že ozajstná samota zasväteného života je príjemným domovom pre človeka. Falošná samota je útekom individualistu. Spoločný život totiž môže urobiť človeka viac človekom, alebo menej človekom. Závisí to od toho, či sa ho snažím žiť s konkrétnymi ľuďmi, alebo iba prežívam v neosobnom dave.
Predovšetkým vy, čo žijete v rehoľných spoločenstvách, či v komunitách inštitútov zasväteného života, si neraz smutne povzdychnete nad skutočnosťou, ako je ťažké žiť v duchovnej rodine tak rôznych pováh a charakterov. Ste často sklamaní a smutní z toho, že nenachádzate pochopenie a ľudskejší prístup a to nielen zo strany svojich predstavených, ale aj medzi svojimi spolubratmi či spolusestrami.
Skutočnosť a následky dedičného hriechu sa chtiac nechtiac prejavujú aj v našich životoch, aj napriek tomu, že sme sa úplne odovzdali Bohu. Nikto z nás nie je dokonalý! Veľmi výstižne to opisuje práve Merton, keď sám cítil konflikty vo vnútri vlastnej komunity. Vtedy zachytil túto zrelú skúsenosť: Rozpory vo vnútri ľudskej duše nikdy nechýbali. Stávajú sa však ustavičným a neriešiteľným problémom iba vtedy, keď dávame prednosť ich rozoberaniu pred tichom! Nikde sa nehovorí, že máme vyriešiť všetky rozpory, skôr sa máme naučiť s nimi žiť, povzniesť sa nad nich a vidieť ich vo svetle skutočných a objektívnych hodnôt. V porovnaní s hodnotami, pre ktoré sme sa rozhodli vstúpiť do zasväteného života, sa tieto rozpory stávajú malichernosťami.
Veľa duchovných povolaní sa zaseklo a stroskotalo práve pri tomto kroku. Začali sa príliš zaoberať vlastnými sklamaniami, zraneniami, zostali trvalo znechutení a nedokázali sa povzniesť nad vlastnú i cudziu nedokonalosť. Odchody z kňazstva i zasväteného života zachytávajú moment, keď začíname hľadať vlastné výhody a záujmy a už nemáme vôľu popasovať sa s problémami. Všimnime si ako sa zachovala Mária, Ježišova Matka v dnešnom evanjeliu. Nezľakla sa predpovedí o utrpení. Aj keď vedela, že prídu, neopustila Svojho Syna Ježiša.
Ani my si nenahovárajme, že život zasvätených je ideálnym spolužitím v spoločenstve bez problémov. Problémy boli a aj budú. Nemáme sa preto ľakať, ani znechucovať! Nevyzreté postoje, relativizovanie a spochybňovanie postojov a rozhodnutí predstavených nech nemajú miesta medzi nami. Majme vždy na pamäti, že naše pohnútky a samotné princípy Cirkvi sú iné ako pravidlá civilnej spoločnosti a občianskeho angažovania sa.
Veď svojich veľkých zakladateľov máte v úcte, chcete sa im podobať a ešte aj teraz po toľkých rokoch majú na vás priamy vplyv. Charizmy vašich zakladateľov vždy posvietili aj v ťažkých časoch a boli svetlom pre Cirkev i pre svet. Hľadajte to, čo zjednocuje v rámci komunity, ale aj vo vzťahu vášho spoločenstva k celej Cirkvi, k Svätému Otcovi, k biskupovi i voči farnosti kde pôsobíte.
Mnohí z vás sa v našej košickej arcidiecéze angažujete v katechéze, stojíte pri formácii budúcich duchovných povolaní či manželstiev. Priblížte im správnym spôsobom ideál a hodnoty kresťanského života, prečo Boh, prečo Kristus, prečo Cirkev má mať miesto v ich mladom živote. Aj vy, čo sa staráte o chorých, starých, opustených či núdznych ľudí na okraji spoločnosti, aj vy, ktorí sa venujete rómskym komunitám, viažte týchto ľudí na Ježiša a v ňom im odhaľujte zmysel ich života. Vedzte, že takto robíte tú najťažšiu prácu, ktorá je ľudským očiam často skrytá, no v Božích očiach neupadá do zabudnutia.
Drahí bratia a sestry v zasvätenom živote! Chcem sa vám teraz poďakovať. Som vám vďačný za to, že práve v našej miestnej Cirkvi uskutočňujete charizmu svojich zakladateľov, ale aj za to, že často v sebe odhaľujete nové charizmy, keď promptne reagujete na rýchlo meniace sa pomery v dnešnej spoločnosti. Prinášajte ľuďom svetlo evanjelia, živte v sebe pocit spoluzodpovednosti za život celej Cirkvi, vložte sa ochotne do Ježišových rúk ako užitočné nástroje v ohlasovaní Božej lásky svetu. Viac ako starosti či rozkvet vlastnej komunity, nech vám leží na srdci život celej Cirkvi. Aj napriek prípadným sklamaniam, obnovte dnes svoje úplné odovzdanie a zasvätenie sa Bohu, aby ste tak boli schopní pestovať záľubu v hodnotách, vznešených cieľoch, radikálnych rozhodnutiach pre službu druhým po stopách samého Ježiša Krista. AMEN