Kázeň arcibiskupa Mons. Bernarda Bobera pri odpustovej slávnosti Povýšenia svätého kríža
Povýšenie svätého Kríža
Prešov – Kalvária 13. septembra 2015
Milý pán dekan, drahí bratia kňazi, milí pútnici, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Keď som dnes prichádzal na tento kalvársky kopec, videl som, ako peši vystupujete smerom k vrcholu a prechádzate po pomyselnej ceste kríža až nahor, kde ste stretli toho, ktorého si vaše srdce zamilovalo – Ježiša Krista!
A tak ako ho pri vystupovaní na Kalváriu sprevádzame jednotlivými zastaveniami, prajeme si a prosíme ho, aby sprevádzal aj on nás na našich životných cestách! Chceme, aby zostal s nami vo chvíľach dobrých i zlých. Preto sme tu pri jeho stole, po jeho krížom a slávime Eucharistiu – Kalvársku obetu nekrvavým spôsobom. Z neho samého čerpáme silu pre ťažké úseky našich ciest.
Doba, ktorú žijeme je naozaj vážna. Pýtame sa, čo máme robiť? Migračná kríza najnovšie preveruje našu schopnosť prejaviť charitu a súcit s biednymi a trpiacimi, no zároveň sa v nás vynárajú obavy, či naša ochota a obeta nebude zneužitá a či okrem charity dokážeme medzi prichádzajúcimi masami ľudí ohlasovať Krista a vysvetľovať pravý zmysel jeho kríža a jeho obety za nás.
… my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť. (1 Kor 1,23-24)
Prečo práve kríž je kresťanmi tak uctievaný a vyzdvihovaný?! Prečo nie iný nástroj, alebo vec, s ktorou Kristus prišiel do kontaktu na tejto zemi!?
Pretože na kríži Boží Syn zomrel a kríž je preto najväčším znamením jeho lásky k nám. Lebo nikto nemá väčšiu lásku, ako ten, kto položí život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Sv. Tomáš Akvinský píše: „Boh Otec vydal svojho Syna na smrť v tom zmysle, že mu vnukol vôľu trpieť za nás a vlial mu lásku“.
A vyzýva nás, aby sme aj my vstúpili do tohto tajomstva. Konkrétne sa vložili s tým svojim malým nepatrným krížom do tohto veľkého láskou naplneného Ježišovho svätého kríža. Preto píše svätý Pavol: Aby nebol vyprázdnený Kristov kríž (1Kor 1, 17). Prosí nás, aby sme aj my nasledovali nášho Majstra. V nesení kríža, v utrpení, ukrižovaní a v smrti. Máme ho neustále prosiť, aby nám vnukol vôľu trpieť a vlial nám lásku. On nám ukázal túto cestu, ktorou sa ide ku vzkrieseniu. Cez kríž! Jedine cez kríž a nie obídením či neprijatím toho môjho osobného, nepohodlného kríža.
Tak ako Kristus a kríž patria neodlučiteľne k sebe, nemožno zabudnúť na to, že ani kresťan ako Kristov učeník, sa v živote nemôže odťahovať od obety a od kríža, a že najlepšou a najvernejšou sprievodkyňou a spoločníčkou na tejto ceste je Ježišova a naša Nebeská Matka Mária, ktorú nám Ježiš dal za matku práve pod krížom (Jn 19, 25 -27).
Vidíme toľko konfliktov, zla a napätia vo svete, že si hovoríme: Nie je možné, že v dnešnej dobe stále jestvujú ľudia, ktorí dokážu ničiť a zabíjať v mene Boha! Vyvraždené osady, znásilnené ženy, roztrhané detské telá, milióny hladujúcich a utečencov.
Na jednej strane rastie snaha o ovládnutie sveta násilím, na druhej strane sa u nás doma v Európe vedome potláčajú princípy zdravého rozumu a stability. Tlak médií, konzumný štýl života, rozbité rodiny, utrápené matky, otcovia bez práce, deti, ktoré “vystriedali” už troch otcov, nenávisť pre maličkosti,… Je treba ešte ďalej vypočítavať, ako môže vyzerať kríž dnešného človeka? A predsa sa nemáme dištancovať od týchto problémov, ale sme pozvaní angažovať sa v zmierňovaní chudoby a biedy vo svete a tiež obhajovať a podporovať zdravý rozum a princípy, ktoré ponúka kresťanská viera. Neustály boj za hodnoty – to je náš boj – to je naša úloha a náš kríž.
Ježiš nám svojim príkladom pokory vysvetlil, že kríža sa nemožno zbaviť, nemožno ho od seba odhodiť. Kríž sa prijíma, pretože kríž učí človeka obetovať sa a stratiť svoj život pre iných, tak ako to urobil sám Boží Syn.
Preto bývalý arcibiskup New Yorku, Fulton Sheen, raz povedal: Je ľudské z kríža zostúpiť, ale je Božské na kríži zostať.
Preto aj keď od kríža často utekáme, Ježiš sa na nás nehnevá, lebo vie, že strach z bolesti je prirodzená ľudská vlastnosť. Ale ak s jeho pomocou, v znamení jeho kríža vieme prekonať tento strach a obavy, dostávame novú silu a úžasné dávky pokoja.
Dnes by sme mali vysloviť vyznanie a poďakovanie Ježišovi za to, že vo svojom vzťahu k nám je vždy milosrdný a láskavý sudca i Spasiteľ. Že nám namiesto z trónu, kraľuje z kríža. Z jeho prebodnutých rúk a nôh prichádza k nám svetlo uzdravenia. Urobme malé vyznanie: „Pane Ježišu, priznávam a vyznávam, že si Boží Syn, že si dal svoj život za mňa. Chcem ťa verne nasledovať. Zverujem ti svoj život, lebo ti dôverujem. Buď mi silou, ktorá ma podopiera a buď mi radosťou, ktorá nech ma neopúšťa. Ty si Pánom môjho srdca!“
Drahí bratia a sestry, bolesť a utrpenie sú trvalými spoločníkmi nášho života. Zlato sa skúša v ohni a srdce človeka a jeho láska v utrpení. Najkrajším príkladom a povzbudením v trápeniach a bolestiach sú nám preto Ježiš na kríži a Jeho Matka Mária pod krížom.
Bolo by preto veľkým nešťastím, keby sme sa za každú cenu chceli zabudnúť na kríž, keby sme si ho nevšímali a keby sme ho dokonca odmietali. Veď je to najväčšie znamenie a dôkaz Božej lásky k nám.
Možno ste to zaregistrovali ako sa pred pár rokmi v Taliansku strhla polemika o tom, či ponechať, alebo zvesiť kríže v talianskych štátnych školách. Všetko to rozprúdila žena, ktorá sa do Talianska prisťahovala z Fínska a neželala si, aby sa jej deti pri vyučovaní na štátnej škole museli dívať na kríž. Videla v tom morbídne propagovanie týrania a neľudskosti a ohlupovanie zo strany Cirkvi. Na základe jej sťažnosti na európskom súde v Štrassbourgu sa rozpútala ostrá polemika o tom, či sa vôbec na štátnych školách v európskej únii môžu prechovávať kríže v triedach.
Taliani vtedy prekvapili celú Európu. Vyslali jasný signál v zjednotení pravice i ľavice s tvrdením, že kríž neodmysliteľne patrí k talianskej kultúre a že oni sa ho nezrieknu, aj keby sa všetci v európskej únii postavili na hlavu. Kríž si nedáme! – kričali politici počas televíznych debát. Európsky súd pod týmto tlakom nakoniec rozhodol v prospech Talianska a už neprikazoval Talianom kríže zvesiť. Odôvodnil to jednoducho tým, že kríž patrí ku podstatným prejavom talianskej kultúry. Krajina, v ktorej v minulosti nepoznali reformáciu a ani zločiny komunizmu, sa nepohoršovali nad krížom, ale vnímali ho ako prirodzenú súčasť svojho každodenného života.
A čo my, Slováci!? Máme aj my podobnú úctu ku krížu? Nezľaknime sa a necúvnime do ústrania! Vyznajme vieru v Božieho Syna pred týmto svetom a pred touto spoločnosťou. Nebojme sa prijať kríž ako neodmysliteľnú súčasť našej kresťanskej viery. Iba cez kríž sa ide k osláveniu. Do jeho tône postavme naše rodiny. Ozvime sa za prirodzený Boží poriadok – pozdvihnime svoj hlas za ochranu prirodzenej rodiny a manželstva muža a ženy, všímajme si potreby utečencov a okrem charity, im ponúknime lásku a bohatstvo našej viery.
Podporujme sa navzájom v našej viere. Len tak môžeme obstáť v očiach dnešnej doby. Základom rastu k pevnej a úprimnej viere v Krista je naše začlenenie sa do farnosti, potom nedeľná účasť na sv. omši, časté zastavenie sa pri spytovaní svedomia a sviatosti zmierenia, modlitba, ako i premýšľanie nad Božím slovom.
Akú veľkú službu v odovzdávaní a šírení viery môžete vykonať vy všetci, ktorí sa doma dokážete spoločne pomodliť, prečítať si niečo zo Svätého Písma! Aké povzbudenie i svedectvo môžete prejaviť, keď sa vytrvalo snažíte odpovedať na otázky svojich dospievajúcich detí, ktoré sa zrazu cítia byť sebestačné, zdravé a silné v partii rovesníkov a začínajú pochybovať, na čo by ešte mali potrebovať Boha!?
Čo všetko môžete u svojich detí ovplyvniť dobrým slovom, príkladom dobrého života a láskou k Cirkvi!? A aj keby sa výsledky nedostavili hneď, po rokoch sa možno vaše deti pozastavia nad otázkou: Odkiaľ čerpali moji rodičia silu a trpezlivosť v chorobe, radosť a zmysel života aj napriek trápeniam a nedostatku?
Drahí bratia a sestry, prajem vám, aby každoročná púť na prešovskú Kalváriu bola pre vás neustálou posilou viery. A nech je vždy dobrou príležitosťou na to, aby ste tu mohli nájsť pokoj srdca, spoločenstvo modlitby a nefalšovanú vnútornú radosť za najistejšej pomoci Božej matky – Sedembolestnej Panny Márie! AMEN
+ Mons. Bernard Bober, arcibiskup-metropolita