Pastiersky list na Piatu pôstnu nedeľu 2016
Drahí bratia a sestry v Kristovi!
Zahalené kríže v našich kostoloch nám pripomínajú, že sa pomaly, ale isto završuje naša príprava na najväčšie kresťanské sviatky. Ukrižovaného Krista zakrývame, aby sme ho počas Veľkej noci nanovo uzreli, ešte úprimnejšie vyhľadávali a ďakovali mu za to, že na kríži definitívne zvíťazilo jeho milosrdenstvo.
Avšak, skôr než začneme sláviť sviatky a verejne odkryjeme tajomstvo Ježišovej lásky voči nám, mali by sme urobiť ešte jeden dôležitý krok – odkryť naše vnútro – priznať a úprimne vyznať všetky hriechy, neprávosti a pochybenia. Lebo keď odhalíme Bohu svoje vnútro a otvoríme mu srdce, vráti sa k nám pokoj, po ktorom tak veľmi túžime. Predovšetkým pôstne obdobie Svätého roku milosrdenstva je mimoriadnou príležitosťou k novému začiatku na ceste k Bohu. Neváhajme a naplno využime tento milostivý čas!
Prorok Izaiáš nám v prvom čítaní pripomína, že Boh môže všetko a dokáže urobiť aj to, čo je pre ľudí nemožné: Ja tvorím čosi nové […] na púšti urobím cestu a rieky na pustatine (Iz 43, 16 – 21). Boh aj s nami dokáže urobiť veľké veci (Ž 126), hoci naše vnútro často vyzerá ako púšť a pusté miesto. My sami nedokážeme vlastnými silami zmeniť tento stav k lepšiemu, preto všetci potrebujeme zásah zhora – Božiu pomocnú ruku.
Svätý Pavol nás podobne uisťuje, že všetci tí, ktorí budú mať v sebe Božieho Ducha – Ducha toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych (Rim 8, 8 – 11) – budú tiež oživení a dočkajú sa vzkriesenia. Udržať v sebe Božieho Ducha a žiť v ňom, nie je ľahké. Nie je to však nemožné. Ten, kto prijíma odpustenie hriechov, hmatateľne sa dotýka Božieho milosrdenstva.[1] Dobrá a pravidelná spoveď môže v nás posilniť a obnoviť pôsobenie Božieho Ducha.
Evanjelium dnešnej nedele (Jn 11, 1 – 45) chce zdôrazniť, že Ježiš je Pánom nad životom i smrťou, je pravým Bohom. Kriesi mŕtvych k životu. Naplno sa v ňom prejavil Boží Duch, ktorý oživuje mŕtveho Lazára. Ježiš Kristus je Božím Synom, je tým pravým Mesiášom, je viditeľnou tvárou Boha, je stelesnením Božieho života, jeho lásky a milosrdenstva. Preto môže o sebe povedať: Ja som vzkriesenie a život.
Keď máme Ježiša blízko pri sebe, neprekvapí nás žiadna choroba, dokonca ani smrť. Ale hriech, ktorý je našim dobrovoľným a vedomým prečinom voči Božej láske ukrytej v prikázaniach, v nás ničí priateľstvo s Ježišom a zlé skutky nás držia v chladnom hrobe, až sme chvíľami akoby mŕtvi. Iba Kristus nás môže zobudiť a prinavrátiť k dobrému a zmysluplnému životu. Nechajme sa uzdraviť a oživiť, odovzdajme svoje hriechy Ježišovi!
Niekedy sa možno trápime hľadaním toho, čo je treba vyznať. Hriech nevieme pomenovať. Niekto dokonca hovorí, že je zbytočné chodiť na spoveď, keď nemáme ťažké hriechy. Pritom si myslíme, že aj keď existuje smrteľný hriech, my sme takmer neschopní ho spáchať. Je to sebaklam neviny. Opak je pravdou. Nikto nie je taký zdravý, aby nepotreboval stále nové uzdravenie duše. Naše hriechy, hlavne tie všedné, sa zvyknú nenápadne opakovať a pripravujú tak pôdu pre ťažké previnenia.
Preto hneď na začiatku prípravy na spoveď je dobré priznať si aj to, ako málo bývame vďační, ako málo sa vieme radovať z Božích dobrodení. Hneď potom sa samých seba pýtajme na to, čo nás mrzí a čo je koreňom našich chýb. Môže to byť sklamanie, zranenie, utrpená krivda, s ktorou sme sa nevyrovnali; zatrpknutosť, ktorá spôsobila našu uzavretosť; nepríjemnosti s druhými, ktoré sme ani nezavinili, ale kvôli ktorým sa istým ľuďom vyhýbame; nevypočutá modlitba, pre ktorú sa mračíme na Pána Boha; a možno iba zlé počasie, depresia a zlá nálada, ktorú nevieme ovládať.
Práve v týchto úzkostiach, ktoré sami o sebe nie sú hriechom, môžeme hľadať príčiny našej roztržitosti v modlitbe, lenivosť a nedbalú účasť na svätej omši. Postupne nás začína ovládať pýcha a sebestačnosť. Tam korení naša netrpezlivosť, neprajnosť, závisť a škodoradosť. Z týchto hriechov vyrastajú ďalšie a vážnejšie: pomstychtivosť, podvody, lakomstvo, nevera, smilstvo, spolužitie bez záväzkov, zneužívanie, klamstvo, osočovanie a najnovšie i nenávisť voči cudzincom. Toto je nakoniec obraz našej slabej viery, ktorá by naopak, každou svätou spoveďou rástla. Vyhľadávame všetko možné i nemožné, len aby sme oddialili myšlienku na spoveď. Áno, aj odborné psychologické poradenstvo má svoj zmysel, ale nemôže nahradiť sviatosť zmierenia. Nijaký psychológ, ani poradca nemôže povedať: Ja ťa rozhrešujem! Odpúšťajú sa ti hriechy! Choď v pokoji!
Keď nakoniec v spovedi prijmeme Božie milosrdenstvo, sme vyzvaní uskutočňovať ho. No sami vieme, aký komplikovaný je náš život. Často sa dostávame do slepej uličky, keď sa príliš sústredíme na vlastné práva a spravodlivosť, ktorú už veľakrát nie je možné dosiahnuť. Potom sme zablokovaní a naše vzťahy umierajú, dokonca i rodiny sa kvôli tomu rozpadávajú. Pripomeňme si, že láska prevyšuje spravodlivosť.[2] Požiadavku spravodlivosti musíme v mnohých prípadoch prekračovať milujúcou a milosrdnou náklonnosťou k druhému. Kvôli pretrvaniu našich vzťahov a udržaniu našich rodín je nevyhnutné odpustiť minulé zranenia i ťažké previnenia proti spravodlivosti a opäť sa zmieriť.[3] Preto vás veľmi prosím, odpustite si v tomto roku staré krivdy, či už majetkové, alebo vzťahové, aby vám mohol aj Boh odpustiť, kedykoľvek ho o to znovu požiadate.
Drahí bratia a sestry, myslím, že máme čo robiť, aby sme v pokore pred Bohom pravdivo odhalili svoje srdce. Dobrá spoveď je prvý a nevyhnutný krok. Preto som pri otváraní brán milosrdenstva na viacerých miestach zopakoval, že najlepšou bránou v tomto svätom roku je brána spovednice. Týmto vás chcem pozvať k novej skúsenosti Božieho milosrdenstva.
Všetkých vás v modlitbe odovzdávam a zasväcujem Panne Márii Matke milosrdenstva a na jej orodovanie vám vyprosujem Božiu pomoc a požehnanie.
Nech vás žehná všemohúci Boh Otec i Syn i Duch Svätý.
X Mons. Bernard Bober
Prečítať v rámci homílie na Piatu pôstnu nedeľu 13. marca 2016 arcibiskup – metropolita
[1] Misericordiae vultus 17
[2] Caritas in veritate 6
[3] Kasper W., Milosrdenstvo, SSV Trnava 2015, s. 242