Missa Chrismatis 2016 – Košice – Katedrála 25. marca 2016
Milý otec arcibiskup Alojz, drahí bratia kňazi, diakoni, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Dnešná svätá omša nás spája a zjednocuje. Je to Ježišova láska a jeho milosrdenstvo, z ktorého pramení naša jednota, príbuzenstvo a spolupatričnosť. Pri tejto Eucharistii požehnáme a posvätíme oleje pre udeľovanie sviatostí v celej duchovnej rodine našej arcidiecézy. Každé jednotlivé vysluhovanie sviatostí, pri ktorom budú ľudia pomazaní posvätným olejom, bude slávnosťou celej miestnej košickej cirkvi – a vôbec slávnosťou celej Cirkvi.
Každý krst, hoci v najmenšom kruhu, bude slávnosťou celej Cirkvi. Každé pomazanie chorých, hoci pri nemocničnom lôžku, bude modlitbou celej Cirkvi. A každé birmovanie, bude povzbudením pre mladých i starších, že sa stávajú svedkami nielen pre miestnu farnosť, kde žijú, ale pre celú Cirkev.
V tejto Cirkvi máte, drahí spolubratia v kňazstve, výnimočnú dôstojnosť, úlohu i zodpovednosť. Po krste a birmovaní ste boli pri kňazskej vysviacke po tretí raz pomazaní svätou krizmou. Boli ste pomazaní silou Ducha Svätého a dostali ste poslanie ohlasovať, posväcovať a viesť Boží ľud za Kristom! Aby sa aj na vás vyplnilo Písmo: Duch Pána ma pomazal a poslal ma ohlasovať Pánov milostivý rok (Lk 4, 16-21).
Toto je naše kňazstvo! Je to kňazstvo Kristovo! Nenechajme sa vyrušiť pochybnosťami a pokušeniami, ale viac si pripomínajme dôvod, prečo sme kňazmi. Starí pátri zvykli hovoriť: Keď pochybuješ o tom načo pokračovať, spomeň si na to, prečo si začal! Láska ku Kristovi by mala zostať prvou a trvalou motiváciou pre oddanosť a vernosť v kňazskej službe.
Skôr než si obnovíme kňazské sľuby, urobme si krátku analýzu tej zvláštnej ľahostajnosti a rezignácie, ktorá sa medzi nami šíri. Namieste sú otázky: Ako si vážime vlastné kňazstvo? Je príčinou krízy v kňazstve iba formácia v seminári?
Isteže, nie je to iba o formácii, je to aj o prvých skúsenostiach kňazskej služby v realite. Musím konštatovať, že máme príliš veľké očakávania – presnejšie – príliš ľudské očakávania. Tie sa po čase menia na nároky a nároky sa menia na pýchu. A keď v službe dlhší čas necítime spätnú väzbu a prichádza len samá kritika – často neoprávnená aj zo strany veriacich – sme frustrovaní, nenaplnení a naplnenie hľadáme vo svetských veciach. A veci tohto sveta, to nie je iba matéria. Svet ponúka aj slávu a moc cez nezávislosť, realizáciu vlastných plánov, alebo budovanie kariéry. Ak si niečo od kariéry v kňazstve sľubujeme, je to iba zo strachu, že budeme považovaní za menejcenných a menej hodnotných kňazov. No cena a hodnota nášho kňazstva je v niečom úplne inom.
Keď som sa ďalej pýtal niektorých predovšetkým mladých kňazov na príčiny kňazskej krízy, mnohí mi povedali, že po pocite nenaplnenia je to vzájomné bratské odcudzenie, závisť a neustále porovnávanie sa, čo hlboko zraňuje kňazskú identitu. Je to zlé, keď sami tvrdíme o sebe, že nie sme bratmi, ale konkurentmi, že na seba útočíme a nevieme sa podržať. Akoby chýbal záujem jeden o druhého. A aj keď sa vytvoria zdravé a dobré partie kňazov, ešte aj tam prevláda tendencia utvrdzovať sa v pesimizme voči celkovej situácii v diecéze.
Až na treťom mieste medzi dôvodmi odchodov je zaľúbenie a voľba úplne inej životnej cesty. Je to skôr dôsledok ako príčina.
V rámci skúmania príčin a dôsledkov som nastavil zrkadlo i sebe samému. Viem, očakávali by ste viac pozornosti, empatie, povšimnutia a pochvaly, ale na druhej strane i viac spravodlivosti v mnohých personálnych otázkach. Verte mi, že veľakrát prežívam syndróm roztrhnutého srdca, lebo poznám až príliš veľa podrobností a okolností, ktoré v konečnom dôsledku sťažujú rozhodovanie. Dá sa uplatňovať len spravodlivosť, alebo iba milosrdenstvo? Túto ťarchu poznania i zodpovednosti pre Bohom by na seba nechcel prevziať nikto z vás! Všetci ste moji, a predsa nemôžem utíšiť všetky požiadavky i očakávania, nielen od vás mojich spolubratov v kňazstve, ale i zo strany veriacich.
To, čo nás všetkých privádza do tohto stavu, je naša slabá viera – slabá osobná viera v Krista. Avšak, nie všetko je stratené a nie všetko je iba zlé! Na rôznych stretnutiach zvyknem hovoriť, že mám dobrých kňazov a že som im vďačný za ich namáhavú prácu. Ak je to potrebné, neváham zastať sa mojich košických bojovníkov v prvej línii. Ale vždy pritom dodávam, že vždy máme čo vylepšovať a pracovať na sebe.
K zlepšeniu celkovej situácie nám pomôže jedine impulz a milosť samého Ježiša, no s prosbou sa chcem obrátiť aj na vás. Východiskom je úprimný a kvalitný duchovný život, vernosť a horlivosť oslovovať i strhávať ľudí za Kristom. Strhávať! Nie ponižovať! Buďme tiež striedmi v očakávaniach, okresávajme svoje nároky. Ak sa nám niečo podarí, tešme sa, ale nech je to na Božiu, nie na vlastnú slávu.
V medzi-bratských vzťahoch chcem vyzdvihnúť príklad niektorých starších kňazov, ktorí veľmi triezvo zhodnotili svoje sily, či schopnosti a vedeli sa stiahnuť, keď videli, že nestačili na rýchle tempo v pastorácii. Odhadli moment, keď menej je viac. Z kňazstva neodišli, ale dali sa k dispozícii v inej úlohe. Naštartovali tak možný model kňazskej spolupráce vo farnostiach našej arcidiecézy: mladší farár – starší výpomocný duchovný. Aby sa naplno využila sila a entuziazmus mladých so skúsenosťami a prezieravosťou starších.
Toto je najnovšia výzva a zároveň motivácia pracovať už teraz na dobrých medzi-bratských vzťahoch, aby som raz v dôchodkovom veku ľahko vedel nájsť odpoveď na otázku: Kto zo spolubratov by to so mnou riskol a vydržal? Kňaz kňaza najlepšie pochopí a keď ešte sily slúžia, hľadajme aj takéto riešenia. Pozitívne vnímam mladších kňazov, ktorí načúvajú starším a majú ich v úcte. Učme sa navzájom jeden druhému nohy umývať, ako nám to na srdce kladie sám Ježiš.
Keď prídu kríže a trápenia, nezúfajme si. Boh vychováva a zdokonaľuje svojich milovaných aj skúškami a utrpením. No diabol nám často navrhuje iný spôsob záchrany života – namiesto nesenia kríža a obety, navrhuje zjednodušenia – skratky – hovorí bývalý newyorský arcibiskup Fulton Sheen – núkajú sa nám pokušenia, ktorým sa nevyhne nikto z ľudí, ani kňazi. Aj keď tieto pokušenia útočia na človeka celý život, s vekom sa mení ich intenzita. V mladosti je človek najčastejšie pokúšaný hrešiť proti čistote a inklinuje k telesným hriechom; v strednom veku je telo už menej žiadostivé a začínajú prevládať pokušenia intelektu ako pýcha a túžba po moci; no a na jeseň života sa zvyknú hlásiť o slovo pokušenia k lakomstvu.
Toto sú aj naše kňazské hriechy. Starajme sa o svoje srdce, formujme svoje svedomie, aby neotupelo. Buďme citliví a prezieraví, nebuďme extrémisti.
Vo svätom Roku milosrdenstva preukazujme si navzájom skutky milosrdenstva a upevňujme svoje povolanie i jednotu našej kňazskej rodiny. Len tak môžeme účinne ohlasovať Evanjelium. Lebo naše kňazstvo je neodvolateľný dar, a to nielen pre nás samých, ale pre celú Cirkev.
Drahí bratia a sestry! Modlite sa za svojich kňazov, pomáhajte im a povzbudzujte ich. Sám Ježiš Kristus ich pomazal a poslal k vám. Cez ich ruky a hlas k vám prichádza Boh so svojimi milosťami a posilou pre váš život.
Zasväcujte ich Panne Márii. Nech oroduje za nich Matka Milosrdenstva! Nech ich chráni pred pokušením rezignovať. A svojim materinským slovom nech rozohrieva ich srdcia v horlivosti a láske ku Kristovi! AMEN