Arcibiskup Mons. Bernard Bober, za prítomnosti emeritného arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča, kňazov diecéznej kúrie, kapituly i diecéznych kňazov, spolu s rehoľníkmi, seminaristami a veriacim ľudom, v katedrále sv. Alžbety, 2. novembra 2016, slávil sv. omšu za zosnulých biskupov a kňazov košickej diecézy. Vo svojom príhovore pripomenul potrebu modlitby za zosnulých, ako aj vyzdvihol veľkosť a príklad jednotlivých svojich predchodcov na košickom biskupskom stolci. Po sv. omši, ktorú svojim spevom a hrou sprevádzal katedrálny zbor sv. Cecílie spolu s orchestrom, sa arcibiskup spolu s veriacimi pomodlil pri hrobkách biskupov pochovaných v katedrále.
Homília arcibiskupa: Spomienka na všetkých verných zosnulých – Košice – Katedrála 2. novembra 2016
Milí bratia kňazi, seminaristi, drahí bratia a sestry! Celé naše rodiny sa po tieto dni schádzajú na cintorínoch nad hrobmi svojich zosnulých príbuzných. Je to veľký prejav spolupatričnosti i vďačnosti voči tým, čo už nie sú medzi nami. V tichej modlitbe a spomienke sa zahľadíme na hrob človeka, ktorého sme poznali, a ktorý nám bol blízky. A tu v nás opäť raz rezonuje otázka: Kde asi je teraz a čo prežíva? A ten, kto na tomto mieste neprestáva premýšľať, pýta sa ďalej: A čo sa vlastne stane so mnou, keď raz tiež zomriem? Čo bude po smrti?
Sú to dôležité otázky! A naozaj, nikto sa im nevyhne, aj keby ich v živote nasilu prehlušoval niečím iným. Lebo, ako hovorí svätý Augustín: Všetko v živote človeka je neisté. Jedine smrť je istá! Človek je teda rozumný vtedy, keď sa zaoberá tou najistejšou udalosťou svojho života, a keď berie vážne odpoveď, ktorú mu ponúka kresťanská viera, Sväté písmo a učenie Cirkvi.
Čo teda učí Cirkev? V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: Vo chvíli našej smrti sa oddelí duša od tela (KKC 997). Toto je dôležitá pravda: Človek pozostáva z tela a duše. Ježiš raz povedal: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu (Mt 10, 28). Teda človek má nielen smrteľné telo, ale i nesmrteľnú dušu. Telo, ako píše sv. Pavol, to je vonkajší človek z mäsa a krvi (2Kor 4, 16). Čo sa s týmto telom udeje vo chvíli smrti, je jasné – odumiera a keď je uložené do hrobu, rozloží sa na základné chemické prvky. To, čo je materiálne, to sa vráti naspäť do zeme. Naše mŕtve telá budú vzkriesené až v posledný deň na konci vekov.
Človek je ale viac ako len matéria, je viac ako iba voda a bielkoviny. Človek je osoba! Má vedomie, má vnútorný duchovný život. Práve toto ho odlišuje od ostatných stvorení. Duša človeka nie je materiálnej podstaty, a preto nepodlieha smrti. Čo sa ale stane s dušou?
Veľmi dôkladne na túto otázku odpovedá apoštol Pavol: Vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána; lebo žijeme vo viere a nie v nazeraní. Sme však plní dôvery a radšej sa chceme vzdialiť z tela a bývať u Pána … Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé (2Kor 5, 6-9).
Duša, ktorá sa po smrti vzdiali z tela, prechádza osobným súdom pred Kristom, kde sa ukáže v plnej pravde taká, aká v skutočnosti je. Kto žil v spojení s Bohom, ten sa s ním stretne a uvidí ho z tváre do tváre a bude môcť zostať pri ňom naveky.
Nie všetci však zomierajú ako svätí. Je veľa takých, ktorí odchádzajú z tohto sveta a nie sú ešte zrelí na stretnutie so svojím Bohom. Nevyzreli ešte pre Božie kráľovstvo. Boh ale u každého človeka prihliada na najvnútornejší úmysel srdca (1Kor 4, 5). Ak je tento úmysel dobrý, potom môže byť zachránený aj duchovne nezrelý a hriešny človek, avšak spôsobom, ktorý opisuje apoštol Pavol – očistením – akoby cez oheň (1Kor 3, 15). To znamená, že tu musí nastať proces čistenia a vyzrievania. Teológia to nazýva Purgatorium – miesto očisťovania, ľudovo očistec.
A práve tým zosnulým, ktorí musia ešte čakať na zdokonalenie a na nebo, práve im patrí naša modlitba príhovoru počas celej dušičkovej oktávy a tiež pri každej svätej omši. Preto vás chcem všetkých poprosiť, aby ste hlavne po tieto dni nezabúdali na zosnulých vo svojich modlitbách. Myslite na nich a modlite sa za nich! Práve v tomto období im môžeme napomôcť k úplným odpustkom. Vyžaduje si to i našu disponovanosť – sv. spoveď, sv. prijímanie a modlitba na úmysel Svätého otca.
Drahí bratia a sestry! Keď sa zaoberáme otázkou smrti a večnosti, keď pred ňou neutekáme, má to vplyv i na spôsob nášho terajšieho života. Snažíme sa byť lepšími ľuďmi a dôslednejšími kresťanmi. Mnohí ľudia až na konci svojho života spoznajú, ako falošne a zle žili, aké nepodstatné veci vo svojom živote uprednostňovali pred Bohom, ako povrchne a egoisticky brali všetky vážne chvíle života. Vtedy spoznávajú, koľko šancí už premrhali. Stále sa kamsi ponáhľali. Na modlitbu, na Boha, na kostol, na dobročinnosť, nemali čas. A vo chvíli, keď prišiel Pán a zaklopal, ukázali sa ako nepripravení, nečakali ho ešte tak skoro.
Naopak, ľudia, ktorí veria, vedia, že každý deň môže nastať osobná rozlúčka s týmto svetom. Preto každý svoj deň odovzdávajú do Božích rúk. Toľko krát som bol ja sám povzbudený z hlboko veriacich ľudí, ktorí aj keď vedeli, že už ležia na smrteľnej posteli a že už nejestvuje šanca na uzdravenie, predsa zostali pokojní a svojou vyrovnanosťou upokojovali svojich príbuzných. Takto som raz počul chorého muža, ktorý pár dní pred smrťou upokojoval svoju manželku. Povedal jej: Neboj sa, veď moja smrť ma predsa nemôže celkom zabiť!
Drahí bratia a sestry! Pokúsme sa žiť zodpovednejšie svoj život, aby nás najdôležitejší deň v našom živote neprekvapil ako zlodej. Využime každý deň na to, aby sme dali dokopy aj naše vzťahy s ľuďmi, aby sme z tohto sveta neodišli pohnevaní, alebo nezmierení. Odpustime svojim vinníkom, aby i nám Boh odpustil. To, čo je v živote i v smrti najpodstatnejšie, nedávajme až na druhé miesto. A najdôležitejším je skutočne náš vzťah a naše zjednotenie sa s Bohom. Veď k Bohu máme prísť vo chvíli smrti. Kto žije v opravdivom spojení s Bohom, kto sa živí Telom a Krvou jeho Syna, ten sa smrti nemusí báť!
Blízko pri oltári, kde slávime Eucharistiu, zvlášť my kňazi a biskupi, myslíme po tieto dni predovšetkým na našich predchodcov – duchovných pastierov. Zosnulí biskupi si zaslúžia našu vďačnosť, spomienku i modlitbu.
Zosnulých košických biskupov je dvanásť. Z nich siedmi sú pochovaní v našej košickej katedrále. Len kratučkými prívlastkami teraz spomeniem to, čo bolo pre každého z nich typické a príznačné:
Prvý biskup Andrej Sabó – starostlivý vychovávateľ a fundátor
Štefan Čech – dôsledný pastier a organizátor
Imrich Paluďai – verejne činný pútnik
Anton Očkai – horlivý katechizátor
Jozef Kunst – úprimný a milujúci otec
Ignác Fábry – neúnavný obnoviteľ
Ján Perger – bojovník za osvetu a práva Cirkvi
Konštantín Schuster – podporovateľ diecéznych kňazov
Žigmund Bubič – zbožný mecén umenia
Augustín Fischer Colbrie – pokorný mystik a láskavý dobrodinec
Štefan Madarász – prezieravý pedagóg a filozof
Jozef Čársky – ponižovaný a prenasledovaný hrdina
Títo pastieri Košíc boli úrodnými klasmi obety a rozdávania vlastného života. Robili tak z lásky ku Kristovi. Bránili Cirkev pred útokmi, ktorých bolo veľa v každom období. Žili dobrý život a zostali verní Kristovi po celý čas. Odumreli sebe, hľadali dobro diecézy, nie svoje vlastné. Mysleli a pamätali na dobro nesmrteľných duší, ktoré im boli zverené.
Drahí bratia a sestry! Zostaňme vďační našim duchovným pastierom, ktorí nás predišli do večnosti, pretože oni nám ukazovali cestu k Bohu. A keď ešte v tomto týždni pôjdete na hroby svojich blízkych zosnulých, všímajte si, či tam niekde na kameni nie je i nápis, ktorý som si nedávno všimol i ja. Na jednom náhrobnom kameni bolo napísané: Kristus je víťaz. Jeho život prežije i smrť!
S touto istotou a vo viere v Krista je smrť pre nás už len nevyhnutným prechodom k večnému životu. Preto, už dnes žime tak, aby sme raz mohli žiť večne! Vytrvalo vzývajme Pannu Máriu a prosme ju, aby na nás pamätala v hodinu našej smrti. Svätý Jozef patrón zomierajúcich nás tiež svojim príhovorom upokojí a uistí v presvedčení, že naša smrť nás predsa len celkom zabiť nemôže, ak sme svoj život prežili v spojení s Ježišom! AMEN.
