Ocenenie Košičan roka 2016 získal kňaz Peter Gombita

Sobota večer sa niesla v znamení  vyhlásenia výsledkov prvého ročníka ankety Košičan roka. Jej cieľom je oceniť tých Košičanov, ktorý svojimi aktivitami prispeli k rozvoju mesta a jeho obyvateľov. Súťažilo sa v kategóriách  osobnosť , subjekt, žena roka a jedna osobnosť „vstúpila“ do siene slávy. Najviac sledovanou kategóriou bola osobnosť .  Túto kategóriu s prehľadom vyhral rímskokatolícky kňaz ,farár a  riaditeľ neziskovej organizácie Oáza – nádej pre nový život, Peter Gombita. Sympatie verejnosti  si získal vďaka svojej dlhodobej práci pre ľudí bez domova. V roku 2016 zároveň absolvoval neuveriteľný 1550 km dlhý beh z Košíc do  Vatikánu. Absolvoval pri tom 50 maratónov za 50 dní.  Motiváciou mu boli aj financie ktoré prostredníctvom darcovských SMS vyzbieral pre svojich chudobných.  Fakt, že za osobnosť Košíc ho zvolili sami košičania, Petra Gombitu potešil azda najviac.
„Priznám sa, že som spočiatku  nominácii nerozumel, čo to vlastne má byť a veľmi ma to nezaujímalo, len  potrebovali môj súhlas . Hovoril som si ,keď je to moja pomoc bezdomovcom, tak idem do toho. Určite  každé poďakovanie je milé a dobré, alebo povzbudenie, na druhej strane je to zaväzujúce, pretože si Vás ľudia viacej  všímajú. Teší ma , že si  ľudia všimli človeka. Ani nie nádhernú  budovu, ani nie prosperujúcu  firmu, ale človeka, pretože zo všetkých vecí na tejto zemeguli , skvostov,   má  človek pred nimi prednosť. Aj ten beh  do  Talianska, do Ríma, do Vatikánu, slúžil ako výzva –  všimnime si viac  človeka, pretože  je dosť prostriedkov, ľudia sú aj bohatí  aj úspešní, a na druhej strane tí druhí   by nemuseli tak trpieť a žiť . Moje kňazstvo som spočiatku smeroval na mládež a na deti  v školách a práve do tejto kategórie prišli aj deti z detského doma vo Svidníku. Ako im pomôcť, aby po osemnástke neboli opustení ,keď budú musieť  odísť z detských domovov a z osobitnej školy a  keď som tam  učil, hrával s nimi fotbal , rôzne divadlá, prišli  za mnou tí chlapci, dievčatá, že my máme byť bezdomovci,? Vtedy som sa ich spytal, že či by vedeli  so mnou  bývať a žiť. Tak sa potešili, že jasne. Tak som ich nasťahoval do polovičky fary , lebo túžili mať niekde domov , tak ako dnešní obyvatelia  v Oáze – nádeji pre nový život.“