HOMÍLIA ARCIBISKUPA MONS BERNARD BOBERA
SVINICA 29. APRÍLA 2013
Milí bratia kňazi, tak z našej, ako aj z iných kresťanských cirkví, diakon, seminaristi, drahí pútnici z lipianskej farnosti a domáci z celej svinickej farnosti, bratia a sestry v Kristovi!
Vaša krásna obec Svinica sa môže pochváliť svojou bohatou históriou. Hoci sa teraz nachádzame v pomerne mladom kostole z roku 1923, vysoko nad obcou sa týči starobylý kostol z 13. storočia, ktorý kedysi spravovali rehoľní bratia pavlíni. Dnes ho spravujú bratia z Reformovanej kresťanskej cirkvi. Jeho vežu vidieť zo širokého okolia. Akoby zdvihnutý prst ukazujúci hore – na nebeské kráľovstvo, pozýva táto vysoká veža všetkých okoloidúcich, aby sa na chvíľu zastavili a rozmýšľali nad vzácnymi a dôležitými udalosťami, ktoré sa odohrali počas stáročí v jej tôni. Táto dedina totiž pod hrudami svojej úrodnej zeme ukrýva skutočné poklady.
Zišli sme sa dnes na tomto mieste, aby sme oprášili jeden z týchto pokladov – nie vykopávky, ani kosti – ale životný príbeh a príklad živej lásky kňaza, ktorý šokoval celú našu arcidiecézu priamo po skončení druhej svetovej vojny. Dnešný deň je zvlášť výnimočný. Je to totiž deň jeho narodenia. Štefan Bečaver, diamant katolíckeho kňazského života a hrdina našej košickej cirkvi, sa narodil presne pred sto rokmi, 29. apríla 1913 v Lipanoch. Veľmi ľahko by sa dal prehliadnuť jeho krátky život, no nesmieme dopustiť, aby sa to stalo. Práve tu vo Svinici totiž korunoval svoje dielo lásky v tých zdanlivo najmenších a najmenej viditeľných veciach. Božím očiam však skryté nezostali a aj vaše vďačné srdcia, hoci ho mnohí z vás poznáte už iba z rozprávania svojich starých rodičov, hovoria o tom, že dokázal svoju lásku k Bohu najkrajším prejavom lásky k ľuďom.
Dosvedčovali to aj priami svedkovia jeho kňazského účinkovania v Nižnom Hrušove, Ražňanoch, Sečovciach i v Humennom, kde pôsobil ako kaplán. Hoci naoko nevynikal ničím zvláštnym, dokonca aj jeho slová a prejavy boli nenápadné ako on sám, bola to práve jeho skromnosť, pokora a pokoj, ktorým si vedel získať srdcia mnohých. Nevyhýbal sa nikomu, venoval sa všetkým – aj ľuďom s iným vierovyznaním – a jeho srdcovou záležitosťou bola dovtedy nevídaná horlivá túžba katechizovať ľudí z periférie. Jeho špecialitou bola evanjelizácia Rómov, ktorých po namáhavej príprave, vo veľkom sobášil a udeľoval im sviatosti. Brázdil a zveľaďoval ich srdcia Božím slovom. Neštítil sa ich, neodťahoval sa.
Náš nový pápež František by mal z neho obrovskú radosť. Služba tým najbiednejším, súcit a empatia s trpiacimi a chudobnými – to sú atribúty kňaza hodného na kandidatúru svätosti. Jeho vtedajší nadriadení ho museli dokonca brzdiť v prejavoch štedrosti, keď pomáhal študentom, rozdával vlastné šaty, či kupoval pre chudobné deti topánky, navštevoval chorých i väzňov a donášal im stravu. Jeho farár v Humennom ho aj napomenul, aby neporozdával všetko čo mal. Vyráža mi to dych, keď porovnávam jeho situáciu s tou našou dnešnou. Koľkokrát sa posťažujeme a fňukáme nad nedostatkom. On ešte aj z toho mála čo mal, vedel sa podeliť s tými, čo mali ešte menej.
Príčinou Štefanovej horlivosti za Krista bola jeho pevná viera a hlboká zbožnosť. Nikdy neskrýval svoju náklonnosť ku spiritualite sv. Terezky Ježiškovej. Dnes môžeme s istotou povedať, že k tým najneviditeľnejším a zdanlivo malým skutkom lásky ho inšpirovala práve ona – novodobá učiteľka Cirkvi. Svojim príkladom a svojimi výrokmi i skutkami mu dala pre jeho kňazstvo veľa. Keď Terézia z Lisieux začala písať svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše, napísala tam tieto pamätné slová: Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.
Je nepopierateľné, že náš Kristov kňaz Štefan, žil a uskutočňoval tieto slová naplno. V blahej pamäti košický biskup Jozef Čársky vybadal túto jeho charizmu. Vedel, že Štefan – obetavý, zbožný a činný kňaz – bude najvhodnejší na novozriadenú samostatnú kaplánku vo Svinici, ktorá sa v pohnutých časoch vojny už v roku 1938 ocitla bez pastiera. Pri okupácii južných častí Slovenska bola oddelená od materskej Ruskovskej farnosti.
Vo Svinici, na novom misijnom území, začal Štefan Bečaver pôsobiť od 1. júna 1939. Bolo to prozreteľnostné rozhodnutie košického biskupa, pretože Štefan tu začal od prvého dňa pracovať ako pravý misionár. S jeho príchodom sa rozbehli aj práce na výstavbe novej farskej budovy. Ujal sa všetkých, aj miestnych Rómov, navštevoval všetky rodiny, aj židovské, a bol vľúdny aj voči veriacim z iných cirkví. Jeho kňazská služba nabrala na intenzite a vykazovala presvedčivé znaky pastoračnej lásky podľa príkladu Najvyššieho Dobrého pastiera Ježiša Krista. Nemal strach pred robotou, usilovne vyučoval náboženstvo aj vo filiálnych obciach, začal s pastoráciou mládeže. Vždy chodieval medzi nich a bol na každom podujatí miestneho Združenia kresťanskej mládeže.
Keď sa na sklonku vojny približoval bojový front, ktorý sa najviac vyzúril práve v tejto dargovskej oblasti, jeho matka a otec, ktorí bývali s ním na fare, odsťahovali sa naspäť do Lipian. Vtedy jeho mama chcela, aby odišiel s nimi domov a vyčítala mu, že sa sem prišiel dať zabiť. On jej na to povedal: Áno, dám si zabiť telo, ale dušu si zachránim… Kým tu bude čo len jedna duša, zostanem tu!
A naozaj zostal a tak ako mnoho iných nevinných ľudí, stal sa obeťou vojny aj on. Spôsob, akým sa to stalo, je vzácnejší o to viac, že to urobil dobrovoľne a v oddanej službe Evanjelia a Pastiera duší – Ježiša Krista. Bol tu duchovným správcom iba päť rokov, ale to ako zavŕšil toto svoje požehnané pôsobenie, si zaslúži našu pozornosť i vďačnosť.
V januári 1945 ošetroval ranených a chorých rumunských vojakov, ktorí tu zostali po prechode frontu, bezvládni a bez pomoci. Nikto sa ich vtedy nechcel ujať, pretože boli nakazení týfusom, ktorý sa veľmi rýchlo a ľahko prenášal z človeka na človeka. Bolo ich trinásť. O všetkých sa postaral, vyzýval aj miestnych, aby pomohli aspoň so zadovážením potravín. Postaral sa aj o duše chorých vojakov, keď ich zaopatril sviatosťami. Keď postupne rad radom zomierali, vykonal im riadny pohreb. Dal si aj tú námahu, aby o ich odchode na večnosť listom informoval ich príbuzných a rodinu. Bol ako misionár na Molokaji – na ostrove s malomocnými. Toto bol skutočný malý Molokai vo Svinici! Počítal s tým, že sa môže nakaziť, no nebál sa o svoje telo. Skrytými skutkami lásky, povzbudzovaný svätou Terezkou, napĺňal obrovské dielo hodné obdivu a vďačnosti. Nakoniec, keď zostal na žive už iba jeden jediný vojak, na kňazovi Štefanovi sa začali prejavovať známky choroby – tzv. škvrnitého týfusu. Aj on sám sa pri tejto službe nakazil. Neľutoval to, pretože dobre poznal Ježišov výrok: Nik nemá väčšiu lásku, ako ten, kto dá aj život za svojich priateľov (Jn 15, 13) – a že – Dobrý pastier položí aj život za svoje ovce (Jn 10, 11). On to pochopil a položil svoj život i za ovce, ktoré neboli z jeho košiara, aj tie však vo svetle Božej lásky zahŕňal svojou službou a starostlivosťou.
Štefan Bečaver, kňaz košickej diecézy, sa celý svoj život pripravoval na tento okamih. Vo veku svojho majstra Krista zomrel preto, lebo sa slobodne a dobrovoľne rozhodol pomôcť tým, ktorí boli existenčne odkázaní na jeho pomoc. Vzal na seba kríž a s Ježišom ho niesol aj pre dobro iných. Také povzbudzujúce sú slová dnešného evanjelia aj pre nás: Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké (Mt 11, 25-30).
Štefan bol vnímavý na Božie slovo, bol s ním zjednotený. Časté návštevy Oltárnej sviatosti, ruženec, modlitba breviára a túžba katechizovať, mu pomohli zažiariť medzi svätými kňazmi našej doby. Tento kňaz bol a zostáva vzorom zbožnosti, pokoja, skromnosti, nenáročnosti a chudoby. Tieto ideály uskutočňoval vo svojom živote až do poslednej chvíle. Ja osobne by som tohto nášho kňaza Štefana smelo označil za mučeníka lásky k blížnemu. Skutočne platí to, čo povedala sv. Terezka: Najmenší, a hoci aj ľudským očiam neviditeľný úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.
Drahí bratia a sestry! Kňaz Štefan Bečaver svojim hrdinským skutkom milosrdnej lásky pozdvihol duchovný život tejto obce a celej našej arcidiecézy. Priniesol pritom tú najväčšiu obetu – obetu vlastného života. Kiežby sme ho raz mohli prosiť o príhovor pri Najsvätejšej obete na našich oltároch! Pripomínajme si jeho život, nezabúdajme na jeho životný odkaz, a nebojme sa predovšetkým my kňazi v nových podmienkach, robiť podobne ako on – nasledovať Krista a hoci aj život dať za duše. Prvý farár zo Svinice nám iste napomôže svojim príhovorom, aby nám Pán poslal dobrých pastierov, ktorí by nás uisťovali o veľkosti Božej lásky a to tak slovom, ako i vlastným životom. AMEN