„Zníženie“, či „zredukovanie“ kresťanstva, na čosi nepatrné v našom osobnom i spoločenskom živote, je jednou z najväčších tragédií našej doby.
Jedna z opovážlivých diagnóz prečo je to tak, je „diagnóza Aténčanov“, o ktorej počúvame v 17.kapitole Skutkov apoštolov: „Nepoznáme toho, koho uctievame“! Inými slovami ide o devalváciu toho, čo musíme investovať, aby sme našli ten jediný poklad, či vzácnu perlu svojho života. Je to devalvácia toho „všetko“, čo máme predať na to „iba trochu“ alebo „trochu viac“, ale nie všetko.
Pohan vždy bol, je a bude ten, kto nepozná živého Boha. Zrejme nik z nás nepochybuje o tom, že kresťanstvo nie je istým druhom náboženskej techniky, ktorú keď vykonáme, tak budeme milí Bohu a keď ju nevykonáme, tak nastane opačný variant. To veľmi pripomína pohanské náboženstvo. Každý z nás má zanechať svoj dar pred oltárom a prísť až vtedy, ak si „narovná život“. a to nastane až vtedy, ak bude hľadať aj za cenu všetkého ten jediný poklad svojho života.
V tejto súvislosti je potrebné vnímať slová učeníkov po jeho ymŕtvychvstaní: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?“ On im povedal: Zmŕtvychvstalý Ježiš hovorí svojim učeníkom i nám: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj. Keď učeníci prejavujú zvedavosť v súvislosti s koncom sveta, Ježiš otáča rozhovor a teda aj ich pozornosť na poslanie, ktoré majú. Na to sa majú sústrediť, a na nič iné! Nič iné nie je našou starosťou, iba toto naše poslanie:  …byť jeho svedkami…. Kristus má iba jedného Obhajcu: Božieho Ducha. Nepotrebuje iných advokátov, ktorí by ho obhajovali pred týmto svetom a snažili sa mu robiť propagandu. Ježiš potrebuje svedkov, ktorí ho zažili a ktorí ho žijú alebo azda najlepšie vyjadrené: potrebuje svedkov, v ktorých On žije.
Nie som presvedčený o tom, že všetci potrebujeme teologické vzdelanie, ale som si istý, že Všetci potrebujeme Božiu milosť a prejavy Božieho Ducha. Zo srdca želám všetkým nám to najdôležitejšie, na čo sme si možno zvykli ako na frázu, a nie ako na predpoklad Božieho požehnanie. Tak teda: Pán… nech je s vami!

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Ak dnes povieme, že človek je stvorený na Boží obraz, tak to znamená, že človek je stvorený kvôli tomu, aby tento stratený Boží obraz znova našiel; aby sa tak disponoval pre Boha, aby Boží Duch mu tento Boží obraz znova vtlačil. Iste všetko začína krstom, ale iste tým všetko ani zďaleka nekončí. Stačilo by tu menovať množstvo jedincov, ktorí boli pokrstení a boli schopní pozabíjať milióny ľudí.
Preto Ježiš hovorí Nikodémovi o tom, na čo zrejme často zabúdame: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo. Všetci sa musíme znova narodiť. V každom z nás sa musí znovu zrodiť Boží obraz. A keď Nikodém nerozumie, o čom Ježiš hovorí, Ježiš mu adresuje tieto slová výčitky: Ty si učiteľ Izraela a toto nevieš?
Aký je ten obraz Boha v človeku? Veď vieme, že Boh je čistý Duch. Aký obraz môže mať čistý Duch? K odpovedi sa ihneď priblížime, ak si to trocha preformulujeme na takúto otázku: Ak by sa mal Boh navonok prejaviť, akú podobu by prijal?
V liste Kolosanom čítame o Kristovi: On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia. Adam, ako stvorenie, bol stvorený na obraz nebeského Adama. O tom počúvame v 1.liste Korinťanom: „Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou;“ posledný Adam oživujúcim Duchom. … Prvý človek zo zeme, je pozemsky; druhý človek je z neba.
Prežívať vykúpenie znamená nielen sa hlásiť k Bohu, ku Kristovi, ale stále viac na seba spoznávať známky Kristovho života, žiť ako Kristus, milovať ako Kristus, umierať ako Kristus a byť vzkriesený ako Kristus. Jednoducho: nasledovať Ježiša – napodobňovať ho v zmýšľaní, v postojoch, v skutkoch a v živote ako takom. To je novosť života – milovať tak, ako Kristus. Nie ináč! Ak neustále v modlitbách opakujeme „skrze Krista“, čo to znamená, ak nie práve to, že iba toto je riešením nášho života – prežívať Kristov život vo svojom živote.

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Možno si ani neuvedomujeme, že v našej viere pripúšťame vieru Boha Starého Zákona, ktorý je krutý, nemilosrdný, nepochopiteľný a v Boha Nového Zákona, ktorý je milosrdný, láskavý ku každému, milostivý, prístupný a pochopiteľný bez hľadania ho.
Apoštol Jakub vo svojom liste píše: Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora, zostupuje od Otca svetiel, u ktorého niet premeny ani tieňa zmeny. Boh, ktorý je na premnohých miestach Biblie pomenovaný ako Prvý a Posledný, znamená, že je ten istý Boh tak na začiatku ako aj na konci.
Iste prvý príchod Božieho Syna bol príchodom Vykupiteľa, skrze ktorého prišla na túto zem plnosť milosti, milosrdenstva a Pravdy. Málo však pripomíname to, čo počas svojho pozemského pobytu učil sám Boží Syn. K tomuto učeniu totiž neodmysliteľne patrí aj to, že príde znova ako Sudca, ktorý bude súdiť podľa spravodlivosti. V knihe Zjavení je opísané, že z jeho úst bude vychádzať ostrý meč, aby ním bil národy a dychom, či ohňom, ktorý vychádza z jeho úst zabije mnohých. Bude šliapať lis vína rozhorčeného hnevu všemohúceho Boha. Sám Ježiš konštatuje v Matúšovom evanjeliu, že všetky kmene zeme budú vtedy nariekať.
Kristus je tým istým Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha a bolo Bohom. To je to isté Slovo, skrze ktoré všetko povstalo každé jedno slovo Biblie. Je to Slovo zjednotené s každým slovom, ktoré vyšlo z úst Otca a v ničom mu nemôže protirečiť.
Ježiš sa na vrchu Premenenia zjavuje s Mojžišom a s Eliášom a hovorí s nimi. Rozumejú si. Emauzským učeníkom počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi prehlási: Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú…. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal. A v Jánovom evanjeliu počúvame: Nemyslite si, že ja budem na vás u Otca žalovať. Iný na vás žaluje: Mojžiš, do ktorého skladáte svoju nádej. Lenže keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne, lebo on o mne písal. Ale ak neveríte tomu, čo on napísal, ako (u-)veríte mojim slovám?!
Pokánie je návrat naspäť k jedinému Bohu, ktorý bol, je a príde. Jemu nech je sláva na veky vekov!

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť.
Čo znamená „naplniť Zákon“? Naplniť, gr. pleroo znamená zrealizovať všetko, čo Zákon vyžaduje. Podobne aj naplnenie napríklad proroctva je jeho uskutočnením. Niektoré predpisy zo Starého Zákona sú naplnené – predovšetkým tie týkajúce sa starozákonných obiet. O nich počúvame z úst apoštola Pavla, že oni boli tieňom; a jedinou realitou je Kristus. Mimochodom, tieň nikdy nemôže exitovať bez reálnej prítomnosti toho, čo ten tieň vytvára. Je odrazom tej reality, ktorú síce ešte nevidíme priamo, v plnosti, ale iba cez jej tieň.
Keď nepoznáme základy niečoho, nemôžeme poznať ani to, čo znamená naplnenie týchto základov. Naplnenie musíme chápať vo význame tej najplnšej realizácie toho, o čo vlastne ide. Napríklad, naplnenie úsilia hry na klavír sa môže stať interpretácia diel Vivaldiho, či Chopina. Všetko však začína pri spoznávaní tónu a klávesy „c“ a „d“, pri spoznávaní prvého akordu Cdur, atď. Až po istom čase môže niekto prísť, sadnúť si za ten klavír a hrať spontánne a improvizovane – „zo srdca“. To však neznamená, že „c“ nie je „c“ a „d“ nie je „d“. To neznamená, že niečo z toho je zrušené! Ten, čo k tomu klavíru pristúpi bez akéhokoľvek základu, si nemôže myslieť, že to, čo hrá, sa niekomu môže aj páčiť.
Žiaľ takto podobne to neraz vyznieva nielen v dnešnom umení, ale neraz aj s našou vierou. Hlásime sa síce k hlavnému prikázaniu milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou, ale málokto z nás chápe, čo vôbec znamená. Zabúdame na Ježišove slová: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.
Reč o hriechu je všade v Biblii rečou o prestúpení Tóry – Zákona. Pokánie je čas na spoznávaniae tohto Zákona a pre rozhodnutie žiť podľa neho.

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Možno si uvedomujeme, že celý vzťah medzi Bohom a jeho ľudom je prirovnaný k manželskému vzťahu a manželskej zmluve. A v tejto súvislosti ma napadol obraz, ktorý tomu najviac zodpovedá. Ak totiž v manželskom príbehu dejín spásy Boh predstavuje muža, ktorý ponúka svojmu ľudu, aby sa stala jeho nevestou, tak dúha, ktorá je znamením zmluvy s Noemom, je podobným znamením ako kytica kvetov, ktorú kúpi mládenec dievčaťu pri zásnubách. Ešte aj tá pestrosť to naznačuje. V obriezke, ktorá je znamením zmluvy s Abrahámom, by sme mohli vidieť obraz prsteňa, ktorý Boh nastokne svojej snúbenici. Ten prsteň znamená – ja už žijem, starám sa, chránim, živím, a milujem iba „pre teba“.
Vieme si predstaviť zväzok aj bez tej kytice? Myslím, že vieme, hoci tie kvety akosi k tomu patria. Vieme si predstaviť zväzok aj bez prsteňov? Ony k tomu patria ešte podstatnejšie ako symbol manželskej spätosti, hoci aj to by sme si so zažmúrenými očami vedeli predstaviť. Na druhej strane, čo z toho, keby niekto aj daroval kvety a prsteň, ale by sa nestaral, nemiloval, neživil, nechránil svoju manželku? Čo by znamenali tie kvety a prsteň?!
Znamením zmluvy s Dávidom je dom, ktorý je symbolom manželstva a rodiny. Bez domu, či bytu, manželstvo a rodina nemôže existovať. Nie je preto náhoda, že jedným slovom to všetko nazývame domov. Domov, s ktorým sú neraz spojené tie najkrajšie chvíle nášho života. Domov, ktorý je viditeľným znamením nášho skutočného domova – prebývania s Bohom.
A napokon znamením Novej Zmluvy je nový život. Čo je najvyšším vrcholom, či znamením manželskej lásky? Dieťa – nový život, v ktorom istým spôsobom dvaja sa stávajú jedným a v tom jednom žijú ďalej. Preto k nám Kristus prišiel, ako dieťa. Ale toto všetko nezačalo takto len v ľudských dejinách, ale takto to začína aj v dejinách života každého z nás. Dieťa – Kristus, ktorého sme počali pri krste, v nás chce rásť.
Preto spolu s apoštolom Pavlom úprimne vyznajme: Takto dôverujeme Bohu skrze Krista. Nie že by sme boli schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás, ale naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha.

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

S hlbokým žiaľom oznamujeme, že náš milovaný otec a manžel

Miroslav Rečičár

nás dňa 24.marca 2017 vo veku 65 rokov navždy opustil.

Posledná rozlúčka s naším drahým zosnulým bude

dňa 31.marca 2017 o 10.30 hod.

v Dome smútku v Prešove pri pohrebnej sv. omši.

Smútiaca rodina.

parte: 

Keďže som mal možnosť už za bývalého režimu prestúpiť hranice nášho štátu, hoci iba do Maďarska, pamätám si ten pocit, ktorý ma napĺňal. Hoci šlo o podobne socialisticky orientovanú krajinu, odrazu mi všetko pripadalo iné: samozrejme predovšetkým jazyk, ale aj oblečenia, budovy, polia, ba aj chlieb bol iný. Bol to zvláštny pocit, ktorý sa ocitol za hranicami toho, čo som pokladal za svoju vlasť, či za svoj domov.
Oveľa väčší boom sme však zažili po zmene režimu, kedy sme mohli vycestovať do krajín, ktoré boli pre nás totálne neznáme, ba ktoré boli dokonca dovtedy predstavované ako nepriateľské, a nás ohrozujúce. Vidieť prvýkrát naživo more, modliť sa v Lurdoch, žasnúť v parížskom Louveri, lyžovať v Alpách, či Dolomitoch… To všetko pripadalo človeku ako sen, ako úplne iný svet, úplne iný život.
To všetko je dnes už samozrejmosťou, s ktorou sa človek narodí. Zvlášť si to uvedomujem, keď mám možnosť letieť lietadlom, na palube ktorého sa nachádzajú úplne maličké deti. Predsa len, aj tá dnešná generácia, a my všetci s ňou, máme ešte jednu možnosť podobnej skúsenosti z prekročenia hraníc, ktorá dokonca neporovnateľne prevyšuje skúsenosti nás starších, ktoré som spomínal. Ide o skúsenosť s prestupom hraníc Božieho kráľovstva. Prekročiť tieto hranice nepatrí k tým samozrejmostiam, ako sa už stalo prekročenie tých pozemských hraníc. A nikdy sa to ani takou samozrejmosťou nestane. Naopak, samozrejmosťou je myslieť si – tak, ako sme si my niekedy mysleli, – že svet, v ktorom žijeme tu na zemi, je jediný možný svet, poskytujúci dostatok krásy a radosti.
No oveľa viac, ako sa obraciame s obdivom ku kozmonautom, ktorí sa dokonca pokúsili prekročiť hranice našej zemegule v podobe zemskej gravitácie, je potrebné zahľadieť sa na svedkov a započúvať sa do toho, čo vravia tí, ktorí prekročili hranice ľudského kráľovstva a ocitli sa v kráľovstve Boha. No ešte dôležitejšie je zatúžiť po prekročení týchto hraníc a postupne stále viac zakúšať túto možnosť.
Ide o fantáziu, istý druh scifi, ide o náboženskú „uletenosť“, alebo ide o jediný zmysel života? Na to existuje iba jedna odpoveď: Skúste a presvedčte sa.

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Na sviatok svätej Alžbety Uhorskej, ktorý si pripomíname každoročne sedemnásteho novembra, už tradične prebieha v Košickej arcidiecéze dobročinná zbierka. V roku 2016 sa podarilo vyzbierať sumu 43 000 eur, ktoré arcidiecéza poukáže na rôzne dobročinné projekty. Prvý šek na konci januára arcidiecéza odovzdala 10 000 eur na podporu projektu Hniezd záchrany a dnes 29.marca  košický arcibiskup Bernard Bober odovzdal ďalší šek na sumu 10 000 eur neziskovej organizácii Svetielko pomoci.

Táto organizácia už jedenásty rok pomáha rodinám s deťmi, ktoré sú v procese onkologickej liečby. Okrem iného prevádzkuje aj detský mobilný hospic pre malých pacientov v terminálnom štádiu onkologického ochorenia. Symbolický šek prebrala riaditeľka neziskovej organizácie Miroslava Hunčíková.

Darovanú sumu konkrétne použijú na obnovenie zariadenia, ktoré slúži pre ubytovanie pacientov a na prevádzku mobilného hospicu.

Ako uviedol arcibiskup Bernard Bober, práve z minuloročnej  zbierky na sviatok svätej Alžbety  chcú podporiť projekty na pomoc deťom.  V blízkej budúcnosti arcidiecéza zo zvyšných financií zbierky podporí ďalšie  vybrané projekty.

Častokrát počúvame radu pre duchovný život, ktorá znie asi takto: Ak si neistý, čo máš robiť v danej chvíli, či v danej situácii, predstav si, čo by robil Kristus na tvojom mieste. A jednou z dôležitých skutočností Ježišovho života je skrytosť jeho života. Narodil sa na túto zem iba za asistencie niekoľkých, ktorých Boh zapojil do poznania Božieho tajomstva. Neviem, či to vieme celkom doceniť, čo znamená, že Boží Syn prišiel na túto zem a z 33-och rokov, ktoré tu prežil, 30 prežil v úplnej skrytosti. Ba dokonca, ešte aj keď začína svoju verejnú činnosť, ktorá trvala niečo cez 1000 dní, 40 z nich prežíva osamote na púšti. Počúvame o ňom, že celú noc prebdel v modlitbe a často sa utiekal k osobnej komunikácie so svojím Otcom. Vyzýva aj svojich učeníkov, aby šli na osamelé miesto. A v tej samote, iba s niekoľkými najbližšími, aj umiera.
Ak chceme zakončiť tieto naše pôstne stretávania aj s istým konkrétnym výstupom, tak nasledujme Ježiša v tom, že sa v našom každodennom živote budeme vedieť častejšie zastaviť a napĺňať tak Ježišovu výzvu: Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.
Všetci potrebujeme, či už výslovný alebo aspoň tušený model pre náš život. Ľudstvo už malo a stále má mnoho idolov, podľa vzoru ktorých prežívali a prežívajú svoj život. No nik z nich nehovoril tak, ako Ježiš. Nik z nich nerobil to, čo urobil Ježiš. Nik z nich neumieral s takou láskou k svojim vrahom ako On a nik z nich nevstal z mŕtvych.
Povzbudzujem nás všetkých pripojiť sa k apoštoli Petrovi, ktorý nad tým dosť popremýšľal; všeličo zažil a bol svedkom neskutočných vecí, aby potom mohol zvolať: Pane, ku komu inému by sme išli? Na koho iného by sme sa mali viac zahľadieť. Pri nohách koho iného by sme mali kľačať? Ty máš slová večného života. Aby sme sa raz mohli pripojiť aj k Tomášovi a zvolať pri pohľade na živého Pána: Pán môj a Boh môj!

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Program púte začína v piatok a vrcholí v nedeľu 23. apríla o 10.30 slávnosťou s košickým arcibiskupom Mons. Bernardom Boberom

Boh človeka upozornil: V teň, keď budeš jesť zo stromu života, istotne zomrieš. V ten deň, nie na konci svojho pozemského života. Z ďalších veršov však vyplýva, že človek v ten deň nezomrel biologicky. Preto od prvých stránok Biblie  Božie slovo nás učí, že „smrť“ je hriech, pritom biologická smrť je na nejednom mieste Písma nazývaná „spánok“. Okrem vnímania, že sa s ním niečo stalo, človek nepoznal to, čo znamená smrť; nikdy ju nevidel, lebo v liste Rimanom čítame, že smrť prišla na túto zem ako následok hriechu. Preto Boh potreboval človeku ukázať, čo znamená smrť. Človek sa potreboval zahľadieť do smrti. A preto zrejme Boh akýmsi spôsobom zabil nevinné zvieratko, do kože ktorého potom obliekol človeka. Človek sa potreboval nielen zahľadieť na smrť, ako by sa to jeho netýkalo, ale potreboval sa vžiť do kože toho nevinného zvieratka.
Ak by sme pripustili túto možnosť, chápali by sme oveľa viac krv Ábela, ktorá kričí zo zeme; chápali by sme oveľa viac krv baránka, ktorý bol obetovaný namiesto Izáka; chápali by sme oveľa viac dôležitosť krvi nevinného baránka na verajách dverí pri vyslobodení izraelského národa z egyptského otroctva; chápali by sme oveľa viac obetu za hriechy, ktorá bola vždy prinášaná krvou bezúhonného baránka; a chápali by sme predovšetkým oveľa viac krv toho, o ktorom Ján Krstiteľ prehlásil: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.
Naše putovanie naspäť k prebývaniu s Bohom nestojí na našej pôstnej aktivite, ale na krvi Baránka. Všetko ostatné je iba prejavom vďačnosti za tú veľkú Božiu lásku, ktorá sa prejavila v kríži nášho Pána, Ježiša Krista. Zároveň však je tento úžasný biblický obraz pozvaním k zjednoteniu sa s týmto nevinným Baránkom, k oblečeniu sa v neho. Preto apoštol Pavol nás vyzýva: Oblečte sa v nového človeka; Oblečte si Pána Ježiša Krista.
Tak, ako v prípade márnotratného syna, nebeský Otec nám nemohol nič krajšie ponúknuť, ako obliecť nás do tých najkrajších šiat – obliecť nás do Kristovho života.

ThDr. Vladimír Šosták, PhD.
biskupský vikár

Bratislava 1. apríla (TK KBS) Svätý Otec František vymenoval za apoštolského nuncia na Slovensku arcibiskupa Giacoma Guida Ottonella, doterajšieho apoštolského nuncia v Ekvádore.

Apoštolská nunciatúra na Slovensku dnes napoludnie oznámila: “Po tom, ako J. Ex. Mons. Mario Giordana, titulárny arcibiskup minorský, v dôsledku dosiahnutia kánonickým právom predpísanej vekovej hranice končí v úrade apoštolského nuncia na Slovensku, Svätý Otec František menoval novým apoštolským nunciom v Slovenskej republike J. Ex. Mons. Giacoma Guida Ottonella, titulárneho arcibiskupa sasabského a doterajšieho apoštolského nuncia v Ekvádore.

Táto správa bola zverejnená vo vatikánskom denníku L’Osservatore Romano 1. apríla 2017 o 12.00 h.

J. Ex. Mons. Giacomo Guido Ottonello sa narodil 29. augusta 1946 v Masone (Janov – Taliansko). Kňazskú vysviacku prijal 29. júna 1971 a bol inkardinovaný do diecézy v Acqui. Získal doktorát z teológie. Do diplomatických služieb Svätej Stolice vstúpil 25. marca 1980. Následne pôsobil na pápežskom zastúpení v Pakistane, Salvádore, Libanone, Francúzsku, Španielsku a Poľsku. Za apoštolského nuncia v Paname bol vymenovaný 29. novembra 1999 a potom v Ekvádore 26. februára 2005. Ovláda francúzsky, španielsky a anglický jazyk.”

Teologická fakulta v Košiciach otvára 3.4.2017 výstavu Svet autizmu , ktorá potrvá do 18.4.2017

Uskutoční sa 13. mája so začiatkom o 10.00 odchodom  z Ličartoviec a vrcholí o 14.00 sv. omšou s košickým pomocným biskupom Marekom Forgáčom

Srdečne pozývame všetkých zasvätených i laikov na Omšu svätenia olejov (Missa chrismatis) do katedrály sv. Alžbety na Zelený štvrtok o 9.15 hod. Pri tejto sv. omši Mons. Bernard Bober, arcibiskup-metropolita spolu s biskupmi a kňazmi diecézy posvätí oleje: krizmu, olej katechumenov a olej chorých, ktoré sa budú počas roka používať v celej diecéze k udeľovaniu sviatostí. Taktiež si pri sv. omši biskupi a kňazi obnovia svoje kňazské sľuby.

Srdečne pozývame všetkých veriacich na Krížovú cestu spolu s otcom arcibiskupom Mons. Bernardom Boberom na košickú kalváriu na Veľký piatok o 19.30 hod.

„Ja som vzkriesenie a život.“ (Jn 11, 25)

S radosťou, že odišiel do rúk nebeského Otca Vám oznamujeme, že dňa 12. apríla 2017 nás opustil
Milan Tomko
vo veku 71 rokov.
Pohrebné obrady spojené so svätou omšou budú na veľkonočný pondelok
17. apríla 2017 o 13.00 hod. v Tulčíku.

manželka Marcela,
synovia kňaz Milan a Miroslav

Parte – Milan Tomko

Krížová cesta v Prešove sa uskutoční v piatok 14. 4. 2017. Jej začiatok je o 10.00 hod. pred Konkatedrálou svätého Mikuláša.

V centre Prešova, pred Konkatedrálou sv. Mikuláša a v jej okolí, ožije tradičný biblický príbeh odsúdenia Ježiša Krista a jeho strastiplnej cesty s krížom, ktorý vyvrcholí ukrižovaním a uložením Ježišovho tela do hrobu. Ide o emotívne spracovanie tradičného príbehu s amatérskymi hercami z farnosti Nižná Šebastová a neziskovou organizáciou Oáza – nádej pre nový život. Toto podujatie už patrí medzi tradičné veľkopiatkové aktivity. Podľa režisérky  Martiny Baňasovej, je celá krížová cesta  pripravená na spôsob pouličného divadla. Ľudia sa môžu zapojiť, vstúpiť do deja a udalosti viac prežiť. Farár Peter Gombita, ktorý ešte počas svojho pôsobenia v Nižnej Šebastovej stál pri zrode živej krížovej cesty, vidí toto verejné prezentovanie veľkonočného posolstva aj ako istú formu evanjelizácie.

Ekumenické spoločenstvo cirkví Vás pozýva v piatok14. apríla o 13.00 na Pašiový sprievod so začiatkom pri kostole ECAV Mlynská23.

Missa chrismatis 2017  Košice – Katedrála 13. apríla 2017

Milí bratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, rehoľníci, ctihodné rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Čo všetko sa udialo v našej arcidiecéze od nášho posledného stretnutia na Zelený štvrtok v minulom roku, keď sme spolu požehnávali olej chorých a olej katechumenov a posvätili sme krizmu? Koľko oleja sa počas uplynulého roka minulo?! Bolo to 20 litrov a minulo sa skoro všetko! Mohli by sme povedať: Aké mrhanie! Veď ten olej a vonné látky nie sú lacným artiklom! No pritom, koľko Božích milostí sa rozlialo tam, kde to ľudia najviac potrebovali!? Konsekrácie oltárov a kostolov, početné krsty, birmovania, pomazania chorých, 12 pomazaných novokňazských rúk, a okrem toho aj jedna pomazaná biskupská hlava, na ktorú sme svätú krizmu liali cícerkom. A keď to Pán videl, ani on nešetril svojou milosťou.

Azda vy, starší, si ešte pamätáte, ako nám naši rodičia neustále pripomínali: Nebuďte márniví, nerozhadzujte, musíme šetriť! Nemohli sme si toho veľa dovoliť, preto sme s rodičmi šetrili. Ale nepochopiteľné na tom všetkom bolo, že naši rodičia sa vôbec nešetrili. Išli sa zodrať kvôli nám.

Mnohí sa svojim životom pripodobnili Bohu, štedrému na starostlivosť, obetavosť, milosrdenstvo a lásku. Zakaždým ma poteší, keď aj o nás kňazoch vydajú naši veriaci svedectvo, že práve počas uplynulého mimoriadneho Roka milosrdenstva, sme sa viac pripodobnili Ježišovi v jeho štedrej obetavosti. Kňaz má byť štedrý v láske a obetavý v službe. V tom sa šetriť nemá!

Slová o šetrení si musel vypočuť aj Ježiš, keď hosťoval v dome svojich priateľov Márie, Marty a Lazára. Mária pomazala Ježišovi nohy vzácnym voňavým olejom. Celý dom sa naplnil príjemnou vôňou (Jn 12, 1-8). Ona si Ježiša vážila a dala mu to najvzácnejšie čo doma mala. Judáš tomu však nerozumel a priamo pred Ježišom sa sťažoval: Aké mrhanie! Nemohli sme to predať!? No Ježiš to videl ináč. V mrhaní oleja spoznal srdečnú a štedrú lásku, ktorá keď dáva, nemôže dať menej ako všetko.

Týmto postojom nám Ježiš dovolil nazrieť do jeho vlastného srdca. Srdce Boha je plné štedrej a obetavej lásky. Nešetrí sa a netrochári keď sa rozdáva a rozdeľuje pre iných. Boh neušetril vlastného Syna a nešetril ani vlastné Srdce. Ono je z lásky k nám ochotné aj vykrvácať.

V čítaní z knihy Zjavenia apoštola Jána je to jasne zachytené: On nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov (Zjv 1, 5). Cez svoju krv – píše sa doslova! Aké mrhanie životom! – mohli by sme povedať, keď si uvedomíme, že mnohí ani nestoja o Ježišovu obetu! Ale Boh nešetrí krvou svojho Syna, tak veľmi mu záleží na ľuďoch. Vylieva svoju krv za nás a vylieva ju všetku.

Drahí bratia! Toto sú silné momenty, ktoré budeme v týchto dňoch sprítomňovať našim veriacim. Ale okrem Božej štedrosti a dobroty, je tu aj iná ozvena, ktorá rezonuje v dňoch veľkonočného Trojdnia. Je to naša ľudská skúposť, sebectvo, zrada a nevera. Judáš zradil bozkom a Peter strachom. Koľkokrát sa toto sebecké zlyhanie zopakovalo v dejinách Cirkvi a možno i v našom osobnom živote?

V jednom kresťanskom týždenníku ma nedávno zaujala čerstvá karikatúra obrazu Poslednej večere – obrazu od Leonarda da Vinciho. Karikatúra je vlastne vynikajúcou fotografiou súčasných mladých ľudí. Oblečení sú v dobových kostýmoch. Znázorňujú Ježiša a jeho dvanástich učeníkov za stolom. Obraz ale už nemá názov Posledná večera, ale Posledná SMS-ka. Karikatúra nie je urážlivá, skôr ironicky pravdivá. Predstavte si, prečo!?

Ježiš uprostred stola dvíha oči k nebu a má pokrčené plecia. Je smutný, lebo keď sa chystá urobiť dôležité gesto ustanovenia kňazstva a Eucharistie, jeho učeníci sú práve zahľadení do svojich notebookov a smartfónov.

Táto fotografia verne vystihuje nás – deti dnešnej doby. Ježiš nám chce niečo dôležité povedať a zanechať, ale jeho verní sú zrazu neverní, nemajú čas počúvať. Každý má svoj svet – virtuálny svet, okrem toho aj svoje očakávania a svoje plány. Aké pravdivé sú v tejto situácii slová proroka Izaiáša: Každý z nás zahol svojou vlastnou cestou (Iz 52, 13-53).

Vždy sa potvrdzuje, že Pán je k nám štedrý a bohato rozdáva svoje dary, my sme však sebeckí a neverní. Prirodzene, máme dôvody sa posťažovať a je nekonečne veľa príčin prečo rezignovať. Situácia Cirkvi, ktorú my žijeme dnes, je plná zmätku a subjektívnych pohľadov na vieru. Pri všetkej pastoračnej námahe, máme iba malý úspech, alebo vôbec žiadny. Kňazi, hlavne mladí, mi to často reálne pripomínajú! Vidia, že ľudí, ktorí ešte majú pohľad upretý na Krista, ubúda. Máme pokušenie povedať, že Po nás, potopa!

Ježiš nás ale učí niečo iné: zostať pri Bohu, i keby sa celý svet vybral vlastnou cestou! A paradoxne nás vyzýva k ešte väčšej obete, a nie k útrpnej a smutnej, ale k radostnej. Radostnú obetu kňazstva potrebujeme! Nevzdávajme sa tak ľahko svojich ideálov, hoci do nás kopú z každej strany! Buďme pohotoví obhájiť argumenty svojho celoživotného rozhodnutia.

Áno. Chceli by sme nejakú zmenu. Vždy túžime niečo zmeniť – v našom živote, v službe, v diecéze alebo vo farnosti. Je veľa dobrých vízií a plánov. No nezachránia nás vízie, ani naše dobre premyslené postupy! Tie sa vždy rozplynú v novej situácii a my zostávame znechutení z reality. To čo nás posunie ďalej a pomôže prekonať priepasť sebestačnosti, je upevňovanie dôvery, odovzdanosti do Božích rúk. Bez Ježiša nemôžeme nič dobré urobiť – ani my, ani naši veriaci. Toto máme učiť ľudí a sami sa v tomto postoji upevňovať! Iba v tejto odovzdanosti môžeme dnes obnoviť svoje kňazské sľuby a svoje kňazské srdce.

Sté výročie zjavení vo Fatime je výzvou k obnove štedrosti kňazského srdca. Panna Mária zvlášť nás kňazov vyzýva, aby sme sa nebáli odovzdať jej svoj kňazský život v plnosti, lebo ona ho posunie bližšie k Ježišovi. Cítite tú konkrétnosť mariánskej úcty? Božia Matka neprednáša teologické traktáty, ale ponúka jediné riešenie pre Cirkev a pre svet. Pozýva k detinskej dôvere voči Bohu.

A azda, čo sa týka pastoračnej vízie, Matka Božia opakuje, že najúčinnejšia kňazská cesta je cestou Kríža. Je to jediná cesta, ktorá vedie k víťazstvu. Veď aj Srdce jej Syna bolo zranené a prebodnuté. Bolo by naivné si myslieť, že naše kňazské srdce by malo byť iné.

My sme a máme byť kňazmi s prebodnutým srdcom, lebo iba cez také srdce môžeme byť štedrí v dobrote a láske ako Kristus. Cesta šetrenia kňazského srdca nevedie nikam. Iste, potrebujeme i vypnúť a načerpať nové sily, ale viac ako oddych, by sme potrebovali novú horlivosť a nové presvedčenie, že sa oplatí dať Ježišovi to najvzácnejšie – vlastný život a nešetriť na ňom!

Tohtoročná Kvetná nedeľa bola poznačená krvavým terorom v Egypte. Videli ste, ako sú tamojší kresťania pripravení na všetko? Neopustia svoju vieru! Žijú v odovzdaní do Božích rúk. Oni žijú cestu Kríža každý deň. Oni si ju osvojili a sú presvedčení, že vedie k víťazstvu. Kňazov tam prenasledujú zlí ľudia a vyhľadávajú ich na farách, ale nie preto, aby ich prišli obťažovať prosbami o službu, ale preto aby ich mohli zabiť. Naozaj sa môže zdať, že diabolské sily víťazia na každom fronte a v každom kúsku sveta.

No Fatima nám dáva nádej, že zlo bude prekonané s výraznou podporou a pomocou Máriinho prečistého Srdca. Vydržme, buďme trpezliví, modlime sa ruženec a prosme o dar Abrahámovej viery a odovzdanosti. Diabol sa nám chce vysmiať a povedať, že už dosiahol všetko, že už má aj naše srdce. Nenechajme sa zastrašiť, on nemá posledné slovo. Boh je nad všetkým!

Milí bratia kňazi! Ak je nám Ježiš naozaj tak vzácny, dajme mu ochotne a štedro to najdrahšie čo máme. Dajme mu nanovo svoj život. Nie iba z polovice, ale naplno! Ak chceme Ježiša osláviť, nebuďme trochári a hlavne, nešetrime sa! Zostaňme naplno kňazmi, štedrými a radostnými bez uzavretosti do svojho sveta. Prichádzajme na spoločné podujatia – potrebujeme vzájomné svedectvo, potrebujeme sa povzbudiť v odhodlaní dať za Ježiša a Cirkev aj život.

Božia Matka, s ktorou sa modlíme ruženec a konáme pokánie za pokoj vo svete, ona pomôže Cirkvi prekonať všetky ťažkosti a zmätky. Len jej verme a dôverujme, počítajme s jej pomocou a odporúčajme sa jej orodovaniu, lebo ona je pri všetkých našich pádoch, najlepšou advokátkou a hlavne Matkou. Preto sa nezdráhajme a nebojme sa, 1. októbra tohto roku, podporiť zasvätenie našej arcidiecézy jej Nepoškvrnenému Srdcu. Ona vie byť veľmi štedrá a aj za najmenšie gesto vernosti v kňazskej službe, dokáže vyprosiť na prvý pohľad nemožné veci.

Žijeme neľahkú hodinu Cirkvi, preto sa vám chcem zo srdca poďakovať za vašu službu v pastorácii i v administratíve. Zjednocujem sa dnes s vami vo vďačnosti voči Ježišovi za to, že si nás vyvolil, pomazal a posvätil pre svoju službu. Aj my buďme štedrí a nebojme sa hoci aj celý svoj majetok premrhať na Božiu slávu, a hlavne, nešetrime seba samých! AMEN