Panna Mária fatimská

Košice – Sv. Gorazda 13. mája 2013

Drahí bratia a sestry, zhromaždení tu v kostole sv. Gorazda na košickej Terase, ale aj vy všetci duchovne zjednotení s nami prostredníctvom vysielania Rádia Lumen!

Koniec dobrý, všetko dobré – zvykneme povedať, keď si po dlhších vzájomných nedorozumeniach, nezhodách, alebo rôznych problémoch, konečne zhlboka vydýchneme a napriek utŕženým ranám hodnotíme celý náš boj za dobrú vec ako víťazný. Celý život človeka je bojom a nielen o veci či záujmy, ale je to predovšetkým boj o dušu a večný život. Kto sa však zverí Ježišovi Kristovi a v duchovnom zápase sleduje jeho výzvy a jeho Slovo, nemusí sa báť, že premrhá šance k Božej milosti na večný život. Ježiš hovorí aj dnes, čítali sme o tom: Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet! (Jn 16, 33).

Dnešný deň je výnimočný, pretože je pamätným dňom avizovaného víťazstva. K Víťazovi nad hriechom i smrťou, k Božiemu Synovi, nás totiž neustále, vždy znova a znova v behu dejín, nabáda a pozýva jeho Matka – Panna Mária. Bolo tomu tak aj pri jej skutočnom, naozaj potvrdenom a uznanom zjavení vo Fatime.

Okolo poludnia 13. mája 1917 sa tam Božia Matka zjavila po prvý raz trom pastierikom – Lucii, Hyacinte a Františkovi, v tzv. údolí dubov a olív. Na prosbu Najsvätejšej Panny sa 13. dňa v mesiaci po dobu šiestich mesiacov s ňou stretávali. Posolstvo, ktoré im odovzdala, vyzýva na pokánie, na modlitbu sv. ruženca a tiež aj k zasväteniu sveta jej Nepoškvrnenému Srdcu.

13. októbra v tom istom roku sa odohral tzv. zázrak slnka. Desaťtisíce ľudí vtedy na vlastné oči videlo tento zvláštny jav. Panna Mária sa vtedy deťom predstavila ako Ružencová Panna Mária. Povedala im tiež toto: Je potrebné, aby sa ľudia polepšili, aby prosili za odpustenie svojich hriechov, a aby už neurážali nášho Pána.

Posledná tretia časť fatimského posolstva sa týka hrozieb, ktoré vychádzali vtedy z ateizmu šíreného z Ruska, a tiež sa tu hovorí o potrebe zasvätenia sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Bývalý prefekt Kongregácie pre náuku viery, teraz už emeritný pápež Benedikt XVI., podal jasnú interpretáciu fatimského posolstva ešte v jubilejnom roku 2000. Tento jeho výklad prišiel v čase, keď sa množili súkromné zjavenia pochádzajúce hlavne z ľudovej zbožnosti a bolo potrebné zadefinovať kritérium ich pravosti. Napísal:

Kritériom pravdy a hodnoty súkromného zjavenia je jeho zameranie na samého Krista. Keď nás od neho vzďaľuje, keď sa stáva nezávislým alebo sa dokonca ponúka ako iný a lepší plán spásy, dôležitejším ako evanjelium, potom iste nepochádza od Ducha Svätého.

O pravosti fatimského zjavenia dnes Cirkev nepochybuje. Jeho posolstvo sa skrýva v naliehavosti k úkonu zasvätenia materinskému Srdcu Panny Márie. A keďže srdce v biblickom jazyku znamená centrum ľudskej bytosti; miesto, kde sa stretá rozum, vôľa, temperament a citovosť, z toho vyplýva, že iba ľudia čo majú čisté srdce podobné tomu aké má Mária, môžu uvidieť Boha. Hovorí o tom sám Ježiš vo svojich blahoslavenstvách: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5, 8). Úcta k Srdcu Panny Márie nám teda účinne pomáha približovať sa k Bohu.

Vo veľkej pokore, vizionárka – sestra Lucia, povedala, že ona nie je povolaná k tomu, aby vysvetľovala zmysel a význam zjavenia. Povedala: Mne bolo dané videnie, nie jeho výklad. Interpretácia neprináleží „vidiacemu“, ale Cirkvi. Ako cieľ všetkých zjavení Matky Božej označila napomáhanie rastu vo viere, v nádeji a v láske. Hovorila: Všetko malo viesť k tomuto cieľu!

Mariánska úcta je nám katolíkom vlastná, je to naša výsada a radosť, naša útecha a sila na ceste za Kristom. Naše mariánske pútnické miesta na Slovensku – i tie naše v košickej arcidiecéze – nás vždy pozývajú k našej nebeskej Matke. Nájdime si čas na to, aby sme ju častejšie navštívili. Gaboltov, Stropkov, Veľký Šariš, Vranov nad Topľou, Malá Vieska, a kalvárie našich starobylých miest nás počas roka pozývajú na dočerpanie duchovných síl a posilnenie viery. Blízko Košíc je jedno z troch našich mariánskych diecéznych sanktuárií v Obišovciach, kde sa od mája do októbra každú prvú sobotu konajú celodiecézne fatimské večeradlá modlitby s Pannou Máriou.

Dajme si záležať na tom, aby sme predovšetkým my kňazi spolu s našimi veriacimi z jednotlivých dekanátov aspoň raz v roku prišli zasvätiť sa jej Nepoškvrnenému Srdcu. Sú to osvedčené prostriedky – Eucharistia, sv. spoveď, čítanie Božieho slova, pôst, púte, modlitba posvätného ruženca, litánie, korunka a mnohé iné katolícke prejavy konané v jednote s biskupom a so Svätým otcom. Nehľadajme za každú cenu niečo nové, senzačné, emotívnejšie, zaručene lepšie a účinnejšie, pričom sa pretláča osobný vplyv takzvaných vizionárov. Stačí pozorne počúvať, čo nám hovoria pápeži. Oni sú skutočnými prorokmi dnešných čias.

K úcte voči Panne Márii a zvlášť k Panne Márii Fatimskej nás pozýva aj pápež František. Svätý otec sa totiž rozhodol zasvätiť svoj pontifikát práve Fatimskej Panne Márii, keď požiadal lisabonského patriarchu Josého Policarpa, aby zasvätil jeho pontifikát práve jej. V tomto čase, práve dnes 13. mája, pri príležitosti 96. výročia zjavení sa má toto zasvätenie uskutočniť – presne dva mesiace po jeho zvolení za pápeža. Dnes je teda vážny a výnimočný deň – deň, ktorý úzko spája Petrovu službu s Nepoškvrneným Srdcom Panny Márie.

Dnes je zároveň 32. výročie atentátu na Svätého otca, teraz už blahoslaveného Jána Pavla II. Svoju vtedajšiu záchranu sám vysvetľuje slovami: Bola to materinská ruka, čo viedla dráhu guľky, a so smrťou zápasiaci pápež sa zastavil na prahu smrti (13.mája 1994). Tu vidíme, že nejestvuje nezmeniteľný osud, že materinská ruka Panny Márie, modlitba a viera sú silami, ktoré môžu vplývať na dejiny. Matka Božia vo fatimskom posolstve nakoniec hovorí: Moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí! Týmto poukazuje na isté a už získané víťazstvo svojho Syna Ježiša. Skutočne, ak Boh zvíťazí v našich srdciach, zvíťazí dobro, sila z Boha, ľudská sloboda orientovaná morálkou z Desatora a z Ježišových Blahoslavenstiev.

Drahí bratia a sestry! Srdce otvorené Bohu je silnejšie ako všetky zbrane sveta. Zlo už nemá posledné slovo! V tomto naplno dôverujeme Ježišovým slovám, lebo on premohol svet. Nebojme sa a nepochybujme! Nepoškvrnené Srdce jeho Matky a našej nebeskej Matky Márie, nás povzbudzuje, aby sme verili a dúfali vo finálne a trvalé víťazstvo nášho Boha. AMEN

PLÁNOVANÉ AKCIE ACM:

3xM – Modlitby mladých za mladých - Rada KBS pre mládež a univerzity v spolupráci s diecéznymi centrami mládeže pozýva všetkých mladých ďakovať a prosiť za mladých ľudí na Slovensku v rámci Modlitieb mladých za mladých a to od 19.5. do 26.5.2013.

Pre tých, ktorí si plánujú prázdniny už teraz:

Pešia púť mládeže Košickej arcidiecézy KOŠICE – LEVOČA: Ideme na Levočský odpust v dňoch 5.-7. júla 2013. Putujeme z Košíc – po lesných chodníkoch, mimo hlavných cestných ťahov. Pešie putovanie má svoje čaro. Ponúkame ticho, modlitbu, rozhovory, priateľstvá, prírodu. Začiatok prázdnin sa nedá ani lepšie začať ako s nami.

ŠARIŠANKA:  Počuli ste už o „Katarínke“? Že je to ďaleko, na druhom konci Slovenska? Nevadí. Ponúkame čosi naše. Šarišský hrad, 4 dni a noci s príchuťou stredoveku. Oživiť históriu priložením svojich rúk k oprave. Práca, relax, rozhovory, sv. omša, hry, komunita. Bez facebooku, mobilov či hodiniek. Ak máš od 16 do 30 rokov a chceš to skúsiť, tak poď. Prvý ročník sa uskutoční 15.-19. júla 2013. Poplatok za stravu a ostatné náklady spojené s akciou je 20,- eur. Ak chceš zažiť ozajstné dobrodružstvo, neváhaj!

FREKVENCIA: Od 29.-31.8.2013 ťa pozývame na pešiu púť do Levoče. Ponúkame ti príležitosť poďakovať za prázdniny a vyprosiť si potrebné milosti do nového školského roka. Zároveň, ako to je aj v názve podujatia, chceme chytiť tu správnu frekvenciu, na ktorej vysiela Boh.

R13- Rada pre mládež a univerzity Konferencie biskupov Slovenska a KANET, n. o. spustili oficiálnu registráciu pre tých, ktorí sa chcú zúčastniť od 26. do 28. júla 2013 na Národnom stretnutí mládeže R13 (ďalej už len „R13“) v Ružomberku. Účastníkom stretnutia zabezpečujú program s ubytovaním, ako aj možnosť stravovania. Viac informácií na www.rio13.sk. Registrácia dobrovoľníkov potrvá do konca mája 2013.

Podrobnejšie informácie o pripravovaných akciách nájdeš na www.premladez.sk, mail ">, 0918 630 866 moderátor ACM.

Katedra histórie a biblických vied Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku ponúka záujemcom o Sväté písmo, biblické a orientálne jazyky mesačný kurz gréčtiny, hebrejčiny a sýrčiny v rámci projektu Letná škola jazykov Biblie 2013 (LŠJB 2013). Kurzy sa uskutočnia v sídle Teologickej fakulty KU (Hlavná 89, Košice) v lete 2013 v nasledujúcich termínoch:

• Kurz gréčtiny pre začiatočníkov s časovou dotáciou 80 vyučovacích hodín (4 hodiny denne, pondelok – piatok) v termíne 12. august – 6. september 2013.

• Kurz hebrejčiny pre pokročilých s časovou dotáciou 40 vyučovacích hodín (2 hodiny denne, pondelok – piatok) v termíne 19. august – 13. september 2013.

• Kurz sýrčiny pre začiatočníkov s časovou dotáciou 40 vyučovacích hodín (2 hodiny denne, pondelok – piatok) v termíne 19. august – 13. september 2013.

„Náplňou kurzu hebrejčiny bude lektúra vybraných naratívnych a poetických textov hebrejskej Biblie a tak bude kurz určený pre záujemcov už ovládajúcich hebrejskú gramatiku prebranú v štandardných úvodných kurzoch. Absolventi získajú certifikát na úrovni pokročilý. Kurzy gréčtiny a sýrčiny budú mať charakter úvodu a nebudú predpokladať predošlú znalosť týchto jazykov. Ich cieľom bude zvládnutie základnej gramatiky nevyhnutnej pre lektúru pôvodných textov. Absolventi získajú certifikát na úrovni mierne pokročilý,“ povedal doc. Róbert Lapko, Th.D., PhD., organizátor a garant LŠJB 2013, prorektor KU poverený zodpovednosťou za zahraničné vzťahy, mobility a formáciu.

Kurz hebrejčiny a sýrčiny povedie SSL., SOAL. Peter Juhás, PhD. absolvent Pontificio Istituto Biblico v Ríme a vyučujúci na Teologickej fakulte KU a na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove. Kurz gréčtiny povedie Juraj Feník, S.T.D., absolvent The Catholic University of America v USA a vyučujúci na Teologickej fakulte KU.

Poplatok za kurz gréčtiny je 100 EUR a za kurz hebrejčiny a sýrčiny 50 EUR. Bližšie informácie a možnosť záväzného prihlásenia sa do 12. júna 2013 na e-mailovej adrese .">. Ubytovanie a stravu si môžu záujemcovia objednať v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského (Hlavná 91, Košice; tel. 055 68 36 173). Projekt LŠJB 2013 je pokračovaním minuloročného pilotného ročníka, ktorý úspešne ukončilo 10 absolventov zo Slovenska a Poľska.

Ústav hudobného umenia, vedy a sakrálnej hudby na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku organizuje v dňoch 7.-12. 7. 2013 v Terchovej kurz pre chrámových organistov a kantorov.

Záujemcovia si môžu vybrať z nasledovných špecializácií: 1. hra na organe, 2. dirigovanie zboru, 3. gregoriánsky chorál.

Viac informácií ako aj prihlášku možno nájsť na webových stránkach: http://www.organisti.sk alebo http://www.kh-ku.webnode.sk.

Detailnejšie informácie a prihlášku nájdete aj tu:

Púť miništrantov

Gaboltov 25. mája 2013

Drahí bratia v kňazskej službe, seminaristi, milí naši miništranti, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Prišli sme dnes do Gaboltova, aby sme dali dokopy jeden veľký tím služobníkov a aby sme sa takto spoločne poďakovali Bohu, že mu môžeme slúžiť. Je pre mňa veľkým povzbudením, že ste si našli čas a prišli ste. Ono je to pri vašom miništrovaní vždy veľká obeta, keď nechávate doma svoje koníčky a záľuby, odtrhnete sa od všetkého čo by vám vedel ponúknuť tento svet, a prídete do kostola kvôli službe Bohu.

Nehráte pritom prvé husle, ale verne plníte svoju úlohu v úzadí spolu s inými, ktorí sú potrební pre dôstojný priebeh liturgie: kostolníci, lektori, akolyti, kantori a organisti. Všetci si zaslúžia vďačnosť od nás kňazov, ale zvlášť vy miništranti, lebo ste najbližšie pri oltári. Ani kňaz nehrá pri sv. omši prvé husle, tie má v rukách sám Ježiš – je to jeho obeta, on sám sa obetuje za nás a pre nás na oltároch sveta. My všetci slúžime jemu a vytvárame tak nádhernú harmóniu.

Keď sa jedného hudobníka a komponistu raz opýtali, ktorý hudobný nástroj, ktorý inštrument je v symfonickom orchestri najdôležitejší, odpovedal bez váhania: Druhé husle! Každý by síce rád hral prvé husle, lebo tie druhé sa považujú za menejcenné, menej dôležité. No ja hovorím, že druhé husle sú nenahraditeľné, lebo bez nich by nejestvovala harmónia. Bez druhých huslí by sa stratili aj tie prvé.

Vy, miništranti vytvárate to nevyhnutné zákulisie a hráte na tých pomyselných druhých husliach, ale váš príspevok a vaša pomoc pri liturgii je nenahraditeľná. Vydávate svedectvo, že Boh je pre vás – mladých – dôležitý. Vy symbolizujete zástupy svätých v nebi, ľudí oblečených do bieleho rúcha, čo slúžia Bohu.

Keď rozmýšľam nad tým, čo by vás mohlo najviac charakterizovať, ktorá vec a aký symbol, počul som niekde že symbolom vašej miništrantskej služby je ten malý súdok na retiazkach – kadidelnica. Aj dnes používame pri svätej omši kadidlo. Je to pre miništrantov jedna z najťažších úloh. Už pred svätou omšou je potrebné rozpáliť uhlíky, prichystať tymián a kráčať k oltáru pred krížom, pričom práve ten čo ide s kadidlom (turifer) musí určovať aj tempo pre celý sprievod. Taktiež viackrát počas liturgie musí dávať pozor, aby stihol dobehnúť pred evanjeliom, na obetovanie, pozdvihovanie, musí mať správny švih, aby kadidelnicu rozkýval a zároveň dávať pozor, aby nerozkýval aj seba samého.

Dym z kadidla, ktorý stúpa hore, symbolizuje naše modlitby, ktoré sa majú dvíhať hore k Bohu. A Boh nás prijíma s našimi modlitbami a darmi, našimi prosbami a dobrými úmyslami. Vždy keď slávime Eucharistiu, sme už akoby v nebi, spájame sa s obyvateľmi neba, so svätými, ktorých prosíme o príhovor a s anjelmi, ktorých žiadame, aby vôňu našich modlitieb spolu s vôňou kadidla priniesli až pred Božiu tvár. Vy, drahí naši miništranti, slúžite pri oltári dole na zemi, anjeli zasa miništrujú hore pri nebeskom oltári.

Teda služba miništrantov má niečo dočinenia s anjelmi, pretože anjeli tiež slúžia. Tiež sú miništrantmi pre Božou tvárou, kde majú na starosti službu pri nebeskej liturgii. Slovo slúžiť (v lat. ministrare) je dnes málo populárnym slovom. Slúžiť znamená, že nechám toho druhého vyniknúť, uznám jeho veľkosť. A preto je služba Bohu pekná a je to pre človeka zároveň veľká česť, že sa k nemu pri službe môže priblížiť. Kto slúži Bohu, ten rozmnožuje lásku vo svojom srdci.

Pamätám si, ako som ja miništroval, ešte ako malý chlapec u nás doma v kostole v Zbudskom Dlhom. Miništrovanie bolo vtedy náročnejšie hlavne kvôli modlitbám v latinčine, ktoré sme sa učili a recitovali naspamäť. Musím priznať, že sme neboli vždy dobrými a pozornými miništrantmi. Stalo sa aj mne, že som pri prinášaní kadidla nedával pozor a nechtiac som vysypal žeravé uhlíky na koberec. Viete si predstaviť, ako som sa cítil – taká hanba! Po čase sme už boli pozornejší a naučili sme sa všetko tak, ako to od nás vyžadoval náš duchovný otec.

My sme potom ešte aj doma napodobňovali úkony kňaza, jeho slová i gestá. Môžem povedať, že moje povolanie sa zrodilo práve pri oltári. Miništroval som síce krátko, iba do piateho ročníka, tak to bolo u nás zaužívané. Ale zostalo mi z tejto služby niečo v srdci. Vážim si to, že vy miništrujete dlhšie, ste tu aj starší miništranti, niektorí dokonca slúžia aj počas štúdia na strednej či na vysokej škole. Vyžaduje si to vždy istú disciplínu, načasovať si program, prísť aj skôr, pripraviť sa aj modlitbou.

Možno aj vo vašich srdciach zostane niečo pekné, pekná spomienka, priateľstvo a možno sa v niektorých z vás zrodí povolanie ku kňazstvu. Nebojte sa potom priznať, že vás volá Boh a ak cítite, že to volanie je stále silné a živé, nebojte sa odpovedať a rozhodnúť sa pre kňazskú službu. Služobníkov oltára je stále málo.

Drahí naši miništranti, ďakujem vám za vašu obetavú službu. Verte, že Boh sám vás za to raz odmení. Buďte aj naďalej i v zrelšom veku znamením živého Ježiša Krista a všade hovorte o tom, že Boh a jeho Svätý Duch je živý a prítomný v našej Cirkvi, aj napriek našim ľudským nedostatkom a chybám. Buďte verní Ježišovi a neváhajte vo svojom živote vykročiť za ním, keď na vás zavolá. AMEN

Slovenská Rada rodičovských združení,

v. Európsky festival umeleckého školstva,

10. Európsky deň rodičov a škôl.

Košice – katedrála 25. mája 2013

Vážený pán minister, zástupca prezidentskej kancelárie, milí pedagógovia, vychovávatelia, rodičia a zástupcovia Slovenskej Rady rodičovských združení, študenti a žiaci z rôznych škôl a hlavne z umeleckých škôl, učitelia z našich i zahraničných škôl z Rakúska a Španielska, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Zhromaždení na tomto mieste, kde prebýva Boh, si spoločne uvedomujeme, že sme stvorení na Boží obraz, ako sme o tom čítali v dnešnom prvom čítaní. Boh stvoril človeka podľa svojho obrazu (Sir 17, 1-13). Mnohé dnešné tendencie v Európe i vo svete chcú ináč definovať človeka a jeho pôvod a urobiť ho nezávislým na Bohu a jeho princípoch. My však nepochybujeme a hlásime sa k hodnotám, ktoré majú svoj pôvod i cieľ v Bohu.

Nadanie a talenty vašich detí a žiakov si ani ináč nemožno vysvetliť. Je to jednoducho dar a nerozhodujú o tom iba dedičné predpoklady. Ako rodičia i učitelia dávate deťom všetko čo potrebujú pre všestranný rozvoj svojich schopností i svojej osobnosti. V obavách, aby sme vo vzťahu k deťom či už doma, alebo v škole, alebo na ministerstve, niečo nepokazili, podvedome si kladieme otázku: Akú výchovu potrebujú naše deti?

V dnešnej dobe máme k dispozícii jednu obrovskú škálu poradcov. Knihy, časopisy, odborné články a debaty v médiách, ešte viac zväčšujú priestor, v ktorom si môžeme vybrať z rôznych modelov výchovy. No týmto sa zväčšuje aj neistota samotných rodičov, pretože chýbajú všeobecne odobrené vzory, ako by mali predovšetkým otec a mama vychovávať svoje deti. Veľa z toho, ako sa vychovávalo počas predošlých generácii, sa totiž dnes vystavuje veľkej kritike.

Jedným z hlavných trendov, ktorý vládne pri výchove detí v našej spoločnosti je tendencia k individualizmu. Hovorí sa tomu výchova k sebazodpovednosti. Nebolo by na tom nič zlé, no musíme si všetci priznať, že k zodpovednosti v slobode nestačí byť vzdelaný sám pre seba. Roky vzdelávania si preto vyžadujú desaťročia výchovy pre život v spoločenstve s inými.

A vychovávať niekoho znamená ťahať – ťahať ho k nejakému cieľu. Nechať svojvoľne bežať bez akéhokoľvek napomínania je slabosťou dnešnej generácie rodičov. Rodičia niekedy radšej skrývajú túto svoju slabosť a hovoria: Moje dieťa sa musí samo rozhodnúť a my nášmu dieťaťu nič nepredpisujeme. Ale, v ostatných rokoch všetci jasne pozorujeme, že deti potrebujú pravidlá, usmernenia a pomoc pri rozhodovaní. Výhovorky rodičov, že deti sa vždy musia rozhodnúť samé, sú výrazom strachu rodičov pred ich úlohou vychovávať.

Teda, akú výchovu potrebujú naše deti? Hovorím naše, lebo o pár rokov sa stanú tvorcami hodnôt a štýlu života našej spoločnosti. Myslím, že potrebujú výchovu plnú lásky, povzbudenia a zmyslu pre princípy a hodnoty. Pochvala a nápomocné sprevádzanie vždy stáli na najvyššom stupni v procese úspešnej výchovy. K tomu je potrebné mať čas pre deti, pre žiakov a študentov. Nemusia to byť vždy iba rodičia, hoci oni sú prvými protagonistami výchovy. Aj starí rodičia, učitelia či iné zodpovedné osoby, si uvedomujú, že deti potrebujú čas, ktorý by sme im mali venovať v hojnosti.

Ježiš Kristus bol niekto, kto sa nenechal vyviesť z rovnováhy iba tak, pre nič za nič. Ale keď išlo o deti, ktoré boli podceňované a odsúvané stranou, vtedy sa doslovne spomína jeho hnev. Počuli sme to aj dnes v kratučkom čítaní z evanjelia podľa Marka v desiatej kapitole: Ježišovi prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. (Mk 10, 13-16). Ježiš ich s radosťou prijal a požehnával ich. Našiel si pre nich čas!

Často si samotní rodičia povzdychnú keď prídu unavení z práce a už viac nemajú síl venovať sa vlastným deťom: Sme málo spolu, nemáme čas, nevládzeme! A na druhej strane samotné deti, ako sa o tom dozvedám hlavne z referencií duchovných otcov vo farnostiach: Ako jedno z najčastejších želaní pri detských svätých omšiach, deti formulujú prosbu k Bohu, aby mohli byť viac spolu so svojimi rodičmi.

A k tomu všetkému je ešte jeden postreh z dnešného evanjelia veľmi dôležitý. Deti boli k Ježišovi prinášané. Ježiš nešiel za nimi, ale rodičia ich privádzali k nemu. Tu vidno, aké je dôležité, aby rodičia pri výchove svojich detí vedome podporovali autoritu iných. Hlavne vo vzťahu k učiteľom. Čím ďalej, tým viac rodičov blokuje u detí akúkoľvek úctu a rešpekt voči učiteľom. Povolanie učiteľa sa tak dnes stretáva s dvojnásobnou dávkou nevďačnosti.

V tejto súvislosti sa mi raz posťažovala istá učiteľka základnej školy. Jednému svojmu žiakovi totiž za ustavičné vyrušovanie na hodinách dala úlohy naviac – akúsi formu písomného trestu – na čo zareagovala jeho mama slovami: Toto môj syn robiť nebude! Vašou úlohou nie je dávať môjmu synovi pokuty, ale máte mu niečo odovzdať a niečo ho naučiť!

Týmto spôsobom sa iste autorita učiteľa nepodporí. Deti potrebujú spoznať aj hranice a dôsledky svojho konania. Okrem informácií, potrebujú aj formáciu a to nie iba výlučne zo strany svojich rodičov!

Keď premýšľam nad tým, ako rodičia privádzali deti k Ježišovi, hneď mi akosi napadne, ako veriaci rodičia privádzajú svoje deti na krst do našich kostolov. Pri krste, podľa našej kresťanskej viery, odovzdávame deti Bohu, stávajú sa z nich Božie deti. Jemu majú celkom patriť, nie nám! Krst je takto istým aktom odovzdania. Tu sa rodičia zriekajú absolútneho nároku na totálne vlastnenie svojich detí, lebo si vo viere uvedomujú, že všetci sme Božie deti a patríme jedine jemu. Z jednostrannej závislosti dieťaťa na jeho rodičoch, sa takto stáva spoločná závislosť rodičov i detí na Bohu. Naše životy sú v jeho rukách! Deti nepatria nám, dostávame ich ako dar, za ktorý nesieme zodpovednosť pred Bohom.

Odovzdať deťom túto skúsenosť viery v Boha, je nenahraditeľným aktom výchovy. Naučiť ich, niesť dôsledky za všetky svoje skutky, rešpektovať isté hranice, limity a princípy, je životnou múdrosťou a osvedčenou skúsenosťou nespočetných ľudských generácií pred nami. Škola viery je školou do života. Ona nás všetkých učí správne a zodpovedne využívať nazbierané vedomosti. A znovu opakujem – nie iba pre seba – ale pre spoločné dobro všetkých ľudí na svete, veď predsa všetci sme Božími deťmi.

Podľa Božích princípov si máme ctiť svojich rodičov – otca i mamu. A tomu sa môžu deti naučiť iba od svojich vlastných rodičov. Škola, štát, Cirkev a rôzne inštitúcie môžu tieto snahy len podporiť, ale nikdy nie nahradiť. Za tým všetkým nestojí iba veľká zodpovednosť a akési prikázanie. Je za tým skôr prisľúbenie a motivácia: Štvrté Božie prikázanie ide totiž ďalej a pokračuje: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12) Rodina je teda miestom i prostriedkom, pomocou ktorého môžeme nájsť dlhodobé šťastie, zázemie, i vlastnú identitu.

V rodine sa učíme ctiť si druhých, oceňovať tých, ktorí sú nad nami, tých, ktorí nám darovali život, autority, a tak sa učíme ctiť si Boha. Ak si ceníme rodičov, ceníme si Boha – oceňujeme jeho nápad, jeho výtvor, aj jeho stvoriteľský čin nášho vzniku. Úctou voči rodičom neoceňujeme Boha len za život detí, ale aj za ich výchovu.

Drahí bratia a sestry! Chcem vám všetkým v závere vyjadriť vďačnosť i uznanie za vašu iniciatívu zorganizovať v poradí už V. Európsky festival umeleckého školstva a 10. Európsky deň rodičov a škôl. Prosím dnes zvlášť o Božie požehnanie pre vašu prácu a pre vaše ďalšie snahy dobre vychovávať, zveľaďovať a chrániť skutočné hodnoty. Dnes sme tu spolu – rodičia, deti i učitelia – aby sme slávením Kristovej obety poďakovali Bohu za jeho dary. Naša vďačnosť síce nepridáva nič k Božej veľkosti, no pre nás sa stáva školou skutočnej múdrosti srdca. Veď viera v Boha nás oveľa viac a oveľa účinnejšie ako hociktorý európsky edukačný systém privádza k zodpovednosti voči deťom a k úcte voči rodičom i učiteľom. AMEN

Bratislava 1. júna (TK KBS) – Svätý Otec František pozval všetkých veriacich k spoločnej celosvetovej hodinovej eucharistickej adorácii, ktorá sa má konať v čo najväčšom počte kostolov a farností po celom svete v nedeľu 2. júna 2013. V našom časovom pásme na Slovensku je to od 17:00 do 18:00 h. Toto výnimočné podujatie sa koná v rámci Roku viery a v blízkosti sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. So Svätým Otcom sa spoja aj biskupi Slovenska. Na adorácie pozývajú vo svojich chrámoch súbežne s tou, ktorá bude vo Vatikáne.

Vysoká nad Uhom. Témou už 57. púte radosti, ktorá sa konala počas prvého júnového víkendu bola stať z Jánovho evanjelia 16, 13 „On vás uvedie do plnej pravdy“. Obsah tejto state 307 mladým priblížil v prednáške Dušan Škurla, špirituál v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Košiciach.

„V tomto citáte je zámenom On označený Duch Svätý, ktorého vnímame cez jeho prejavy, nie cez jeho podobu, keďže jeho vyobrazenia v Písme sú len symbolické (oheň, holubica, vietor…)“. A  vysvetlil, čo znamená uviesť: „Uvedenie tu chápeme v zmysle vytvoriť s niekým vzťah, dať niekomu na niečom účasť. Duch svätý pracuje na zduchovnení nášho JA. Len skrze neho môžeme žiť duchovný život.“ V  závere prednášky pripomenul, že najsilnejším prejavom Ducha Svätého je láska, podľa ktorej budeme súdení. „Ak dokážeš odpustiť a prijať bratov s láskou, vedz, že si pod vedením Ducha Svätého a ak budeš milovať aj neznesiteľného človeka, máš dar lásky!“ Mladí si uvedomili, že prejavmi Ducha Svätého je aj to, že on vnuká túžbu po očistení sa, po spoločenstve, po evanjelizácii ale tiež aj prijímať svoje kríže, žiť v  poslušnosti a  vo vernosti.

Cieľom stretnutí mladých vo Vysokej nad Uhom v tomto Roku viery je postupne priblížiť Boha a viesť mladých k plnšiemu prežívaniu svojej viery. V programe bola aj púť k  hrobu Božej služobnice Anky Kolesárovej, kde už tradične chodievajú vyprosovať si modlitbou troch Zdravasov múdrosť, aby robili správne rozhodnutia, čistotu srdca i  tela a živú vieru, ktorá sa prejavuje skutkami lásky. Svätú omšu v sobotu slávil Vladimír Šosták, biskupský vikár pre pastoráciu, ktorý v homílii mladých povzbudil k dobrote srdca, ktorá je ovocím života v  Duchu Svätom.

Svedectvami o službe dobrovoľníkov a  moderovanou adoráciou sa niesol sobotný večer, ktorý mal pokračovanie celonočnou tichou adoráciou. Aby mladí vstupovali viac do ticha a do modlitby ich povzbudzoval Pavol Hudák, rektor Domu Anky Kolesárovej, slovami: „Modlitby sú ako riadené strely. Už keď sa modlíme, dostávame obohatenie“. Počas celej púte bola možnosť sviatosti zmierenia, služby ucha s  rehoľnými sestrami a  modlitby príhovoru, ktorú viedli členovia spoločenstva sv. Michala Archanjela z Košíc.

TK KBS informovala Mária Ružbarská

Bratislava. Kongregácia pre klérus vydala list kňazom k svetovému dňu modlitieb za posvätenie kňazov. Slávime ho práve dnes. Pri tejto príležitosti prinášame list v plnom znení. Jeho preklad poskytol súdny vikár Spišskej diecézy Ján Duda. Z taliančiny ho preložil Peter Majcher.

Najdrahší bratia v kňazstve a priatelia!

Pri príležitosti blížiacej sa slávnosti Najsvätejšieho srdca Ježišovho, dňa 7. júna 2013, kedy slávime Svetový deň Modlitby pre posvätenie kňazov, srdečne pozdravujem všetkých a každého z vás a ďakujem Pánovi za nevýslovný dar kňazstva a za vernosť Kristovej láske. Ak je pravda, že Pánovo pozvanie „zostať v jeho láske“ (por. Jn 15, 9) je platné pre všetkých pokrstených, na slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho toto pozvanie s novou silou znie pre nás kňazov. Tak ako nám pripomenul Svätý Otec pri otvorení Roka kňazov, keď citoval svätého arského farára, „kňazstvo je láska Ježišovho srdca“ (por. Homília pri slávení vešpier na Slávnosť Najsvätejšieho srdca Ježišovho, 19. júna 2009). Z tohto srdca – a nikdy na to nemôžeme zabúdať – pramení dar kňazského úradu. Máme skúsenosť, že to „zostať v jeho láske“ nás s veľkou silou poháňa ku svätosti. Ku svätosti – to veľmi dobre vieme – ktorá nespočíva v konaní mimoriadnych skutkov, ale v dovolení Kristovi, aby konal v nás a v tom, aby sme jeho konanie, jeho myšlienky a jeho skutky prevzali za svoje. Hodnota svätosti vyplýva z osobnosti, ktorú Kristus vytvára v nás, nakoľko, s pomocou Ducha Svätého, stvárňujeme celý náš život. My kňazi sme boli vysvätení a poslaní, aby sme sprítomnili spásonosné poslanie vteleného Božieho syna. Naša úloha je nenahraditeľná pre Cirkev a pre svet a od nás vyžaduje úplnú vernosť Kristovi a pevnú jednotu s Ním. Takto, ponížene slúžiaci, sme vodcovia, ktorí ku svätosti privádzajú veriacich, ktorí nám boli zverení. Takýmto spôsobom sa v našom živote opakuje želanie, ktoré sám Ježiš vyjadril vo svojej kňazskej modlitbe potom, ako ustanovil Eucharistiu: „Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. (…) Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred Zlým. (…) Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. (…) A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde.“ (Jn 17, 9.15.17.19)

V Roku viery

Tieto úvahy nadobúdajú špeciálny význam vo vzťahu k Roku viery – vyhlásený Svätým Otcom Benediktom XVI. Motu proprio Porta Fidei (11. október 2011) – ktorý sa začal 11. októbra 2012, pri príležitosti 50. výročia otvorenia Druhého Vatikánskeho koncilu, a ktorý bude ukončený na Slávnosť Krista Kráľa dňa 24. novembra 2013. Cirkev spolu so svojimi pastiermi musí byť v pohybe, aby vyviedla ľudí z púšte a priviedla ich ku spoločenstvu s Božím Synom, ktorý je Život pre svet (por. Jn 6, 33). V tejto perspektíve Kongregácia pre klérus adresuje tento list všetkým kňazom na svete, aby každému z nich pomohla oživiť záväzok prežívať tú milosť, ku ktorej sme všetci volaní, aby sme zvláštnym spôsobom boli protagonistami a animátormi znovuobjavenia viery vo svojej celosti a so všetkým jej čarom, a tiež pomohla pochopiť, že nová evanjelizácia je orientovaná práve na čisté odovzdanie kresťanskej viery.

V Apoštolskom liste Porta Fidei Svätý Otec interpretuje pocity kňazov z nie málo krajín sveta: „Zatiaľ čo v minulosti bolo možné považovať kultúrny kontext za jednoliaty a naďalej odkazujúci na obsahy viery a ňou inšpirované hodnoty, dnes sa vo veľkých oblastiach spoločnosti zdá, že z dôvodu hlbokej krízy viery, ktorá postihla mnohých ľudí, to už tak nie je.“ (č. 2). Slávenie Roka viery sa predstavuje ako možnosť pre novú evanjelizáciu, pre prekonanie pokušenia byť skleslými; predstavuje sa ako možnosť nechať, aby naše úsilia čoraz viac napredovali pod vedením súčasného námestníka svätého Petra. Principiálne veriť znamená byť si istí, že Kristus, tým, že zvíťazil nad smrťou, umožnil aj tým, čo v Neho veria, aby sa spolupodieľali na jeho sláve, a aby uspokojil túžbu po perfektnom a večnom živote a šťastí, ktorá je v srdci každého človeka. Kvôli tomuto „zmŕtvychvstanie Krista je naša najväčšia istota; je najvzácnejší poklad. Ako sa nepodeliť s týmto pokladom a touto istotou s inými? Nie je len pre nás, je na to, aby sme ju odovzdali ďalej, aby sme ju dali druhým, aby sme sa o ňu podelili s druhými. Je vlastne naším svedectvom. (Pápež František, Generálna audiencia, 3. apríl 2013). Ako kňazi sa musíme pripraviť na vedenie druhých veriacich smerom ku zrelosti viery. Cítime, že prvými, ktorí viac musia otvoriť srdcia, sme my. Pamätajme na slová Majstra v posledný deň Sviatku stánkov v Jeruzaleme: Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Lebo ešte nebolo Ducha, pretože Ježiš ešte nebol oslávený.“ (Jn 7, 37-39). Aj z kňaza, ktorý je „alter Christus“ (slov. „druhý Kristus“), môžu vyvierať prúdy živej vody v takej miere, v akej on sám s vierou pije Kristove slová a tým sa otvára Duchu Svätému. Od tejto jeho otvorenosti – byť znakom a nástrojom božej milosti – nezávisí len posväcovanie ľudu, ktorý mu je zverený, ale aj hrdosť na svoju identitu: „Kňaz, ktorý vychádza zo seba veľmi málo, keď pomazáva veľmi málo – nehovorím, že „vôbec“, pretože – vďaka Bohu – ľudia nám to pomazanie kradnú – prichádza o to najlepšie z nášho ľudu, o to, čo je schopné aktivovať najhlbšiu časť kňazského srdca. Kto nevychádza zo seba, namiesto toho, aby sa stal prostredníkom, stáva sa postupne sprostredkovateľom, tým, ktorý iba riadi. Všetci poznáme rozdiel: sprostredkovateľ a správca „už dostali svoju mzdu“ a keďže do toho nedávajú nič zo svojho, ani svoje vlastné srdce, nedostanú späť láskavé poďakovanie, ktoré vychádza zo srdca. Odtiaľ pochádza nedostatočná satisfakcia u niektorých, ktorí sa neskôr stávajú smutnými, smutnými kňazmi a menia sa na akýsi druh zberateľov starožitností alebo nových vecí, namiesto toho, aby sa stávali pastiermi, ktorí „voňajú za ovcami“ – o to vás prosím, buďte pastieri voňajúci za ovcami, toto nech sa cíti, pastiermi uprostred svojho stáda a rybármi ľudí.“ (Pápež František, Homília pri Omši svätenia olejov, 28. marec 2013)

Odovzdať vieru

Kristus zveril apoštolom a Cirkvi úlohu hlásať Dobrú zvesť všetkým ľuďom. Svätý Pavol Evanjelium vníma ako „Božiu silu, ktorá spasí kohokoľvek, kto verí“ (Rim 1,16). Sám Ježiš Kristus je Evanjelium, je „Dobrou zvesťou“ (porov. 1 Kor. 1, 24). Je našou úlohou, aby sme boli šíriteľmi nekonečnej Božej lásky, ktorá sa zjavuje v Kristovi. Odpoveďou na toto Božie zjavenie je viera, ovocie milosti v našich dušiach, ktorá si ale vyžaduje otvorenie ľudského srdca. „Veriac“ viera rastie a silnie; niet inej možnosti ako získať istotu o vlastnom živote, ako sa v neustále väčšej miere odovzdávať do rúk tej lásky, ktorú zakusujeme zakaždým ako väčšiu, keďže má svoj pôvod v Bohu.“ (Porta Fidei, č. 7) Po rokoch kňazskej služby, aj s ovocím a aj s ťažkosťami, kňaz môže povedať so svätým Pavlom: „Až do konca som hlásal Kristovo evanjelium! (Rim 15, 19; 1Kor 15, 1-11; atď.). Spolupracovať s Kristom pri odovzdávaní viery je úloha každého kresťana; toto sa má diať v živej spolupráci medzi vysvätenými veriacimi a laickými veriacimi svätej Cirkvi. Táto milá povinnosť obsahuje dva základné aspekty, ktoré sú vzájomne prepojené. Prvý, priľnutie ku Kristovi, čo znamená osobne sa s ním stretnúť, nasledovať Ho, priateliť sa s Ním, veriť v Neho. V dnešnom kultúrnom kontexte, zvlášť dôležité sa javí svedectvo života – je to podmienka autentickosti a dôveryhodnosti – ktoré odhaľuje, akým spôsobom sila Božej lásky robí účinným jeho Slovo. Nesmieme zabúdať, že veriaci hľadajú v kňazovi Božieho muža a Božie slovo, jeho Milosrdenstvo a Chlieb Života. Druhý bod misionárskeho charakteru odovzdávania viery sa vzťahuje na radostné prijatie Kristových slov, pravdy, ktorá nás učí obsah Zjavenia. V takomto zmysle, základným nástrojom musí byť usporiadané a organické podanie katolíckej doktríny, dostatočne zviazané s Božím slovom a s trvalou a živou tradíciou Cirkvi.

Zvlášť teda sa musíme snažiť žiť a oživovať Rok viery ako príležitosť danú Prozreteľnosťou, aby sme pochopili, že texty, ktoré nám ako dedičstvo zanechali Konciloví otcovia, tak ako hovorí blahoslavený Ján Pavol II. „nestrácajú ani svoju hodnotu ani svoj význam. Treba ich čítať primeraným spôsobom, aby sa poznali a osvojili ako kvalifikované a normatívne texty Učiteľského úradu v rámci cirkevnej tradície. Pri ukončení Jubilea cítim viac ako inokedy povinnosť poukázať na Koncil ako na veľkú milosť, z ktorej mala Cirkev v 20. storočí veľký úžitok: ponúkol nám totiž bezpečný kompas, aby sme sa ním orientovali v začínajúcom sa storočí.“ (Ján Pavol II, Apošt. list Novo millennio ineunte, 6. január 2001, 57: AAS 93 [2001], 308, č. 5).

Obsah viery

Katechizmus Katolíckej cirkvi – navrhnutý mimoriadnou Biskupskou synodou v roku 1985, aby poslúžil katechéze a zostavený v spolupráci s celým episkopátom – ukazuje veriacim silu a krásu viery. Katechizmus je autentickým ovocím Druhého Vatikánskeho koncilu, ktorý veľmi uľahčuje pastoračnú službu: príťažlivé, výrazné, hlboké, dôkladné homílie; katechetické kurzy a kurzy pre teologickú formáciu dospelých; príprava pre katechétov, formácia rozmanitých povolaní v Cirkvi a zvlášť v seminároch. Nóta s pastorálnymi usmerneniami pre Rok viery (6. január 2012) ponúka širokú škálu iniciatív pre prežívanie tohto privilegovaného času v jednote so Svätým Otcom a biskupmi: púte veriacich ku Katedre sv. Petra, púte do Svätej zeme, do mariánskych svätýň, budúci Svetový deň mládeže v Riu de Janeiro v mesiaci júli; sympóziá, konferencie a zhromaždenia aj v medzinárodnej rovine a zvlášť tie, ktoré sú venované znovuobjaveniu učenia Druhého Vatikánskeho koncilu; organizovanie skupín veriacich, ktorí čítajú a spoločne prehlbujú katechizmus s obnoveným záväzkom rozširovať ho ďalej. V súčasnej klíme relativizmu sa zdá vhodné zdôrazniť, ako veľmi je dôležité poznanie obsahu autentickej katolíckej doktríny, ktorá je neoddeliteľná od príťažlivých svedectiev viery. O prvých Ježišových učeníkoch sa v Skutkoch apoštolov hovorí, že „vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2,42). V tomto zmysle je Rok viery zvlášť vhodnou príležitosťou pre pozornejšie prijatie homílií, katechéz, prejavov a vystúpení Svätého Otca. Mať k dispozícii homílie a príhovory z audiencií je pre mnohých veriacich veľkou pomocou pre odovzdanie viery druhým. Ide o skutočnosti, z ktorých sa žije, ako hovorí svätý Augustín v jednej homílii o redditio symboli, kde opisuje odovzdávanie Creda: „Vy ste ho teda prijali a odovzdali, ale v mysli a v srdci si ho neustále musíte držať, musíte si ho opakovať na vašich lôžkach, premýšľať o ňom na námestiach a nezabúdať naň ani počas jedla: a aj keď telesne budete spať, srdcom musíte nad ním bdieť“ (Augustín z Hippo, Discorso 215, o Redditio Symboli). V Porta Fidei je načrtnutý postup, ktorý pomôže hlbšie pochopiť nielen obsah viery, ale zároveň s ním aj akt, ktorým sa rozhodujeme úplne a v plnej slobode oddať sa Bohu. Existuje totiž hlboká jednota medzi aktom viery a jej obsahom, s ktorým súhlasíme. (porov. č. 10)

Rásť vo viere

Rok viery teda predstavuje pozvanie ku obráteniu sa ku Ježišovi, jedinému Spasiteľovi sveta a ku vzrastaniu vo viere ako teologálnej čnosti. V prológu v prvej časti knihy Ježiš Nazaretský Svätý Otec píše o negatívnych následkoch toho, ak sa Ježiš predstavuj e ako osoba z minulosti, o ktorej sa vie málo istých informácií. „Takáto podobná situácia je pre vieru veľmi dramatická, pretože zneistí jej autentický východzí bod: intímne priateľstvo s Kristom, od ktorého všetko závisí; hrozí, že sa ocitne v prázdne.“ (s. 8). Oplatí sa viackrát premeditovať tieto slová: „intímne priateľstvo s Ježišom, od ktorého všetko závisí.“ Ide o osobné stretnutie s Ježišom. Stretnutie každého jedného z nás a každého z našich bratov a sestier vo viere, ktorým slúžime naším kňazstvom. Stretnúť sa s Ježišom ako prví učeníci – Andrej, Peter, Ján – ako samaritánka a ako Nikodém; prijať ho vo svojom dome ako Marta a Mária, počúvať ho mnohonásobným čítaním evanjelia; s pomocou Ducha Svätého je toto istá cesta pre rast viery. Ako napísal Boží sluha Pavol VI: „Viera je cesta, po ktorej do duše vstúpi Božia pravda.“ (Insegnamenti, IV, s. 919). Ježiš nás pozýva precítiť, že sme Božie deti a jeho priatelia: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“ (Jn 15, 15-16).

Prostriedky pre rast viery. Eucharistia

Ježiš pozýva prosiť s dôverou, prosiť slovami „Otče náš.“ V Blahoslavenstvách všetkým ponúka cieľ, ktorý sa ľudským očiam môže zdať ako bláznovstvo: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48). Aby sme sa naučili túto dobrú pedagogiku svätosti, ktorá je schopná prispôsobiť sa okolnostiam a spôsobom jednotlivých osôb, musíme byť priateľmi Boha, ľuďmi modlitby. Modlitba nás učí niesť kríž, kríž, ktorý je otvorený celému svetu, aby mohol byť spasený, a ktorý, ako Pán predpovedá Ananiášovi, bude sprevádzať aj misiu Saula, ktorý sa práve obrátil: “Len choď, lebo jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela; a ja mu ukážem, koľko musí trpieť pre moje meno.” (Sk 9, 15-16) A veriacim v Galácii svätý Pavol robí takúto syntézu svojho života: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 19-20). V Eucharistii sa aktualizuje tajomstvo obety kríža. Liturgické slávenie svätej omše je stretnutie s Ježišom, ktorý sa sám pre nás ponúka ako obeta a premieňa nás na seba samého. „Už svojou povahou má totiž liturgia svoj pedagogický vplyv pri privádzaní veriacich k poznaniu sláveného tajomstva. Práve preto v najstaršej tradícii Cirkvi mala formačná cesta kresťana, bez toho, že by sa zanedbávalo systematické poznanie obsahu viery, vždy skúsenostný charakter, v ktorom bolo rozhodujúcim živé a presvedčivé stretnutie sa s Kristom, ohlasované autentickými svedkami. V tomto zmysle ten, kto vovádza do tajomstiev, je predovšetkým svedok.“ (Benedikt XVI, Apošt. exhortácia Sacramentum caritatis, 22.2.2007, č. 64). Neprekvapuje teda, že v Nóte s pastoračnými usmerneniami pre Rok viery sa odporúča zintenzívniť celebrovanie skutočnej viery v liturgii a zvlášť v Eucharistii, v ktorej viera Cirkvi je ohlasovaná, celebrovaná a posilňovaná (por. č. IV, 2). Ak liturgia eucharistie bude slávená s veľkou vierou a nábožnosťou, ovocie je isté.

Sviatosť Milosrdenstva, ktoré odpúšťa

Ak Eucharistia je sviatosť, ktorá buduje obraz Božieho syna v nás, zmierenie je potom to, čo nám umožňuje zakúsiť silu Božieho milosrdenstva, ktoré oslobodzuje dušu od hriechov a dáva jej okúsiť krásu vyplývajúcu z návratu k Bohu, pravému Otcovi, ktorý miluje každé zo svojich detí. Práve kvôli tomu posvätný služobník ako prvý musí byť presvedčený, že „iba ak si budeme počínať ako Božie deti, ak sa nenecháme obrať o odvahu kvôli našim pádom a hriechom, uvedomujúc si, že Boh nás miluje, náš život sa stane novým, bude plný vyrovnanosti a radosti. Boh je našou silou! Boh je našou nádejou!“ (Pápež František, Generálna audiencia 10. apríla 2013). Sám kňaz musí byť sviatosťou tejto milosrdnej prítomnosti vo svete: „Ježiš nemá príbytok, pretože jeho príbytkom je ľudstvo, sme my, jeho poslaním je všetkým otvoriť dvere k Bohu, byť sprítomnením Božej lásky“ (Benedikt XVI., Generálna audiencia 27. marca 2013). My nemôžeme zakopať tento obdivuhodný nadprirodzený dar, ani ho nemôžeme distribuovať bez toho, že by sme nemali rovnaké cítenie ako Ten, ktorý miloval hriešnikov až po vrchol kríža. V tejto sviatosti nám Otec dáva jedinečnú príležitosť, aby sme my sami, nielen duchovne, ale s naším človečenstvom, boli tou láskavou rukou, ktorá, tak ako dobrý Samaritán, leje olej, ktorý uľaví ranám na duši (Lk 10, 34). Prijmime za svoje slová Svätého Otca: „Kresťan, ktorý sa zatvára do seba, ktorý schováva všetko, čo mu Pán dal, nie je kresťanom! Je zvláštnym kresťanom, ktorý neďakuje Bohu za všetko, čo mu bolo darované. Toto nám pripomína, že očakávanie Pánovho príchodu je časom činnosti: nachádzame sa v čase činnosti, v čase, keď máme zúrodniť Božie dary v prospech nás samých, kvôli nemu, pre úžitok Cirkvi a iných: je to čas, v ktorom sa máme snažiť o to, aby sa dobro vo svete stále viac vzmáhalo. (…) Drahí bratia a sestry, nech nás myšlienka na posledný súd nikdy nenapĺňa strachom, ale nech nás povzbudzuje lepšie prežívať prítomnosť. Boh nám milosrdne a trpezlivo darúva tento čas, aby sme sa každý deň učili spoznávať ho v chudobných a maličkých, konali dobro a boli bdelí v modlitbe a láske. Nech nás Pán na konci našej existencie a na konci dejín spozná ako dobrých a verných sluhov.“ (Pápež František, Generálna audiencia 24. apríla 2013). Sviatosť zmierenia je teda sviatosťou šťastia: „Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: “Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.” Ale otec povedal svojim sluhom: “Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.” A začali hodovať.“ (Lk 15, 11-24) Aj keď sme veľakrát pred Pánom prejavili svoje chyby spôsobené vlažnosťou a priemernosťou, každý raz, keď sa spovedáme, nachádzame radosť, že môžeme byť s Bohom, pretože sme zakúsili jeho milosrdenstvo. Týmto sa posilňuje naša viera hriešnikov, ktorí milujú Ježiša a aj vedia, že sú Ním milovaní: „Keď je niekto predvolaný na súd či obvinený, prvá vec, ktorú urobí je, že si hľadá advokáta, aby ho obhajoval. My máme takého, ktorý nás vždy chráni pred nástrahami diabla, bráni nás pred nami samými, pred našimi hriechmi. Drahí bratia a sestry, taký je náš obhajca. Nebojme sa teda ísť za ním, aby sme ho prosili o odpustenie, požehnanie a milosrdenstvo. On nám vždy odpustí, je náš zástanca, vždy nás obháji. Nezabudnime na to.“ (Pápež František, Generálna audiencia zo 17 apríla 2013). Pri eucharistickej adorácii Kristovi prítomnému vo svätej hostii môžeme so Svätým Tomášom Akvinským povedať:

Plagas sicut Thomas non intúeor
Deum tamen meum Te confiteor
Fac me tibi semper magis crédere
In Te spem habére, Te dilígere.

A tiež v našom kňazskom srdci, keď je Ježiš v našich rukách, s apoštolom Tomášom môžeme zopakovať: Dominus meus et Deus meus! (slov. „Pán môj a Boh môj“)

„A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1, 45) Týmito slovami Alžbeta pozdravila Máriu. K tej, ktorá je Matkou kňazov, a ktorá nás predišla na ceste viery, sa utiekajme, aby každý z nás rástol vo viere v jej božieho Syna, a tak svetu prinášajme Život a Svetlo, teplo Najsvätejšieho srdca Ježišovho.

Mauro kardinál Piacenza
Prefekt

+ Celso Morga Iruzubieta
Arcibiskup, sekretár

Preložil: Peter Majcher

Zdroje: Spolok adorujúcich kňazov (sak.kapitula.sk) / Ján Duda

Košice. V Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského po piatich rokoch končí svoju misiu rektor František Katriňák. Pri svätej omši, na ktorej minulý piatok ukončili akademický rok Teologickej fakulty (TF) Katolíckej univerzity (KU) v Ružomberku, to oznámil Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita a veľký kancelár KU. Novým rektorom bude Štefan Novotný, ktorý pôsobil v Univerzitnom pastoračnom centre v Košiciach a na Katedre histórie a biblických vied TF KU.

“Je to náročná služba, ktorá chce celého človeka a niekedy niektoré veci treba aj obmeniť, pretože je dobré mať nového človeka, ktorý bude vidieť aj novým spôsobom tie isté veci. A teda po 5 rokoch som poprosil o výmenu v tejto službe, aby možno aj ja som nabral nové skúsenosti, trošku si oddýchol od určitých tlakov, ktoré takúto službu sprevádzajú a našiel nové inšpirácie pre službu Kristovi ako kňaz, jednoduchý kňaz. To je pre mňa dôležité,” povedal Rádiu LUMEN František Katriňák.

Zdroj: Rádio LUMEN

Mons. Bernard Bober, arcibiskup – metropolita, 15. júna 2013 o 10.00 hod. v Košickej katedrále vysvätí za kňazov pre Košickú arcidiecézu:

Noví služobníci sú jedným z viditeľných darov Božej starostlivosti a lásky.

Diakonská vysviacka

Košice – katedrála 14. júna 2013

Excelencie – spolubratia v biskupskej službe, Alojz a Stanislav, drahí bratia kňazi a diakoni, seminaristi, kandidáti na diakonské svätenie, rodičia a príbuzní našich budúcich diakonov, rehoľníci a rehoľnice, drahí bratia a sestry v Kristovi.

Diakonská vysviacka, ktorú dnes vyslúžime v našej veľkej duchovnej rodine – a v jednote s celou Cirkvou, je viditeľným a silným – citeľným sprostredkovaním Božieho Ducha. Ježiš Kristus nám totiž dáva účasť na daroch svojho Ducha. Dnes prijmeme rozhodnutie týchto mladých mužov, zasvätiť sa službe Bohu i ľuďom, nie preto, aby sme ich neskôr zamestnali ako výkonných funkcionárov v rámci cirkevných štruktúr. To by bolo málo!

Deje sa tu niečo oveľa väčšie! Sám Ježiš Kristus zveruje týmto vyvolencom tie najdôležitejšie z úloh, pre ktoré sa sám stal človekom. On im dáva zo svojho Ducha. Chce sa s nimi bytostne zjednotiť – byť s nimi jedno srdce a jedna duša, aby takto mohol s nimi a cez nich účinkovať v tomto svete. Diakoni prijímajú dary Ducha Svätého, a v sile tohto Ducha sú najpovolanejšími pomocníkmi kňazov i biskupov pri ohlasovaní Evanjelia.

Títo naši spolubratia, pripravení slobodne prijať diakonské svätenie i poslanie služby Slova, služby oltára a služby lásky, museli niečo počas rokov prípravy aj naštudovať. A prešli nejednou skúškou – vedomostnou i formačnou – myslím tu na skúšky srdca i ducha. Ich duch bol ohýbaný, školený a formovaný, zbierali vedomosti i skúsenosti – ale toto, teraz v tejto chvíli nie je rozhodujúce. Rozhodujúci nie je ich duch. Ich slobodné áno už predsa vyzrelo! Rozhodujúci je vždy Boží Duch, iba on sám dokáže cez nich sprostredkovať to, čo človek a svet potrebujú. Iba on môže cez nich rozmnožiť a darovať nám dary, o ktorých písali už proroci: radosť, slobodu a spásu.

Kto je pomazaný Duchom Svätým, je poslaný Ježišom Kristom. Diakoni sú poslaní ohlasovať Radostnú zvesť o Božej láske, a o tom, že iba Boh dokáže uzdraviť a zachrániť život človeka pre večnosť.

Milí naši synovia, o chvíľu budete vysvätení za diakonov. Spomeňte si na to, ako sa vám Boh pred rokmi dal poznať. Ako sa vám prihovoril. Vy ste spolu s Ježišom nastúpili na cestu užšieho a hlavne úprimného priateľstva, ktoré vás bude celý život vždy viac vovádzať do tajomstva Trojjediného Boha. Vedení Božím Duchom ste našli svoje miesto v Cirkvi. On vás viedol k tomuto momentu – až k diakonátu.

Môžete sa, drahí moji, spoľahnúť na jedno: Nielen ja, ako váš svätiteľ, a nielen Cirkev, ale predovšetkým Boh sám prijíma vašu pripravenosť a ochotu. Otázka vášho povolania, je preto dnešným dňom zodpovedaná a uzavretá! On si osvojí a zaľúbi si vaše áno a chcem!

Počnúc dnešným dňom sa nebojte naplno prijať a osvojiť si poslanie i úlohy, ktorými vás poverí sám Kristus. Jedna z centrálnych úloh diakona je ohlasovanie Evanjelia. Bude to vyjadrené veľmi jasne, vo chvíli keď vám odovzdám evanjeliár:

Prijmi evanjelium Kristovo. Stal si sa jeho hlásateľom. Dbaj, aby si to, čo čítaš, veril, čo veríš, učil a čo učíš, aj uskutočňoval. Tento text má v sebe silu troch kľúčových slov: viera – ohlasovanie – život.

…aby si to, čo čítaš veril… Evanjelium nie je minulosť. V tomto Roku viery si uvedomujeme, že Evanjelium je Božie slovo pre nás, pre mňa, tu a dnes! Ak ho neprijmeme v hlbokej viere, nepochopíme ho. Lebo veriť znamená kvôli Bohu a pre neho otvoriť vlastné srdce, zbúrať múry sebestačného ega, hranice vlastného chápania i limity vlastnej nemohúcnosti. Veriť znamená prijať Božie posolstvo, nie iba tú časť, ktorá sa mi páči, ale celkovo a nerozdelene!

Preto nech aj pre vás, milí spolubratia, viera predznačuje pokoru, lebo meradlom viery, nie je ľudské ja, ani jeho rozum, ale Božia veľkosť. Buďte mužmi viery!

A nimi sa stanete, keď budete mužmi modlitby. Božie slovo je totiž zacielené na naše priateľstvo s ním. A poznáme to z našich pozemských vzťahov: Každé priateľstvo je dobré natoľko, nakoľko funguje vzájomná komunikácia medzi priateľmi. Keď sa komunikácia vytratí, stratí sa aj priateľstvo. Vytratí sa modlitba, stratí sa aj viera! Preto je pre vás modlitba breviára, oveľa viac, ako iba formálnym záväzkom.

…aby si to, čo veríš, učil… Ohlasovanie a viera patria k sebe. Viera sa musí dať poznať. Naše vyznanie sa musí nechať počuť. Predstavte si, keby naši zboristi – speváci nerobili nič, nestretávali sa a nenacvičovali. Koľko ľudí by pripravili o skvelé chvíle a povznášajúce pocity naplnenia a šťastia pri počúvaní ich spevu a nádhernej harmónie.

Keby sme si vieru nechali iba pre seba, malo by to fatálne dôsledky – naša viera by zakrpatela a veľa ľudí by sme tak pripravili o Slovo, vďaka ktorému by mohli nájsť zmysel života, šťastie a naplnenie. Keby sa naši vierozvestovia svätí bratia Cyril a Metod nepripravovali na svoju misiu, keby prepadli únave, znechuteniu, keby rezignovali a neprišli by ohlasovať vieru v reči našich predkov, dnes by sme možno ani my nemali radosť zo života v plnosti.

Posilňovať a povzbudzovať ľudí v dobre pripravených homíliách, katechézach a príhovoroch – to bude pre vás veľká výzva – učiť veriť a učiť ľudí viac milovať svoju vieru. Vezmite túto svoju zodpovednú úlohu vážne! Buďte mužmi ohlasovania! Nechajte cez seba hovoriť Božie slovo! Urobte mu priestor a nespútavajte ho iba svojou logikou či strachom z vlastnej obmedzenosti. Verte, že Božie slovo je väčšie a silnejšie ako my a naše nedostatky či hriechy.

…aby si to, čo učíš, aj uskutočňoval… Týmto je zjavné, že prvými adresátmi nášho ohlasovania sme my sami. Keď sa matky Terezy raz opýtali, čo by sa malo v Cirkvi zmeniť, odpovedala: Vy a ja! Milí kandidáti, predtým, než budeme vyzývať ľudí k obráteniu a k pokániu, my sami sa musíme najprv stať ľuďmi pokánia a vnútornej premeny. Ide tu o našu dôveryhodnosť – máme byť živými svedkami Evanjelia.

Prví siedmi diakoni na začiatku dejín Cirkvi, medzi ktorými vynikal sv. Štefan, dobre vedeli, že získať iných pre Evanjelium znamená nechať seba samého Evanjeliom preniknúť. Iba vtedy získame ľudí pre Eucharistiu, keď sa ňou my sami budeme živiť. Pre svätú spoveď či pre lásku k blížnemu získame ľudí iba potom, čo ju my sami budeme praktizovať.

Drahí bratia a sestry, milí rodičia, dnes spolu s vami ďakujeme Bohu za veľkú dôveru, ktorú prejavil voči týmto vašim synom. Dnes sa stávajú našimi najbližšími spolupracovníkmi pri ohlasovaní Božieho slova a budovaní Božieho kráľovstva. Veľa sa modlite za našich – čo chvíľa nových diakonov – aby mali neustále silu veriť, ohlasovať a žiť v úplnej dôvere voči Bohu. Božia Matka Mária nám ukázala cestu ako je treba dôverovať Bohu. Nech ich ona ochraňuje a svojim príhovorom i pomocou sprevádza každý deň ich života a vernej služby! AMEN

Kňazská vysviacka

Košice – katedrála 15. júna 2013

Excelencie – bratia v biskupskej službe, pán prepošt a členovia arcidiecéznej kapituly, páni vikári, pán rektor, prefekti a špirituáli Kňazského seminára, dekan Teologickej fakulty, drahí bratia kňazi – zvlášť principáli našich ordinandov, diakoni, rehoľnice a rehoľníci, rodičia a príbuzní našich budúcich kňazov, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

My, ľudia dnešnej doby, máme jednu zvláštnu vlastnosť. Chceme vidieť čo najskôr výsledky a plody svojej práce. Sme nedočkaví. Na jednej strane je to čosi prirodzené. Lebo v každom povolaní by sme najradšej čím skôr chceli mať pocit užitočnosti a rýchly profit zo svojej námahy.

No v našom kňazskom povolaní tento postup a táto logika neplatí. Pracuje sa tu totiž pre pohnútky, ideály a hodnoty, ktoré prekračujú hranice tohto prirodzeného sveta. Tu sa pracuje na večnosti, presnejšie povedané – tu Boh pôsobí – cez osobu kňaza, a to aj vtedy keď sa zdá, že jeho služba v tomto svete je nepotrebná a neprináša už žiadne výsledky.

Boh cez nás pôsobí natoľko, nakoľko sa mu dáme k dispozícii a spolupracujeme s ním. No ovocie našej činnosti je často ľudským očiam skryté. A keďže dnes sú ľudia viac kritickejší i náročnejší na našu službu, chceli by vidieť i náš vklad a výkon v spolupráci s Bohom. Chceli by sa presvedčiť, či to čo robíme, berieme vážne, či sme o tom presvedčení, či pre toto celoživotné rozhodnutie dýchame a žijeme s nerozdeleným srdcom, alebo či nás ku kňazstvu priviedli iné príčiny a dôvody.

Z každej strany sa formulujú požiadavky na výkon kňazskej služby – očakávania písané i nepísané – a tie sú skutočne vysoké: Podľa mnohých by Boží služobník mal byť pohľadný, vždy usmievavý, s príjemným hlasom a zvonivým spevom. Podľa iných by to mal byť teológ, odborník vo veciach náboženstva a viery, znalec Svätého Písma, dobrý poradca v mravoučných otázkach, muž modlitby, milovník liturgie, pastier a vodca spoločenstva každej vekovej kategórie. Ďalší od neho čakajú, že bude rozumieť manažovaniu, i stavebným aktivitám či spravovaniu financií a nehnuteľností, a že bude dobre reprezentovať Cirkev pred inštitúciami tohto sveta. Urobiť z toho všetkého akúsi podmienku pre prijatie kňazského stavu by znamenalo, že za kňazov by sme svätili iba supermanov.

Drahí ordinandi, vy nie ste supermani! Našťastie! Vy ste viac ako supermani – pretože aj napriek tomu, že ste iba krehkými ľuďmi, preukázali ste veľkú dávku pokory, dôvery, odvahy a odhodlania. Vaša viera a odovzdanie sa Bohu vo všetkom, je väčšia ako udatnosť hrdinov, ktorí sa vždy spoliehali iba na svoje schopnosti. Nie ste ani najmocnejší, ani najšikovnejší, a predsa ste sa nezľakli, nezutekali ste, hoci mnohí vaši rovesníci, by nikdy neurobili to čo vy – neustále obetovanie sa, život v celibáte, plné nasadenie, rozdávanie sa v slove i v dobročinnosti – veď to je neštýlové a dnes sa to nenosí! Vy, drahí moji, idete proti prúdu, chcete robiť to, z čoho nemôžete mať žiaden rýchly zisk a ani slávu.

Uvedomili ste si, že vás volá Boh a že on vo svojej vinici a na svojej žatve hodnotí a odmeňuje iným spôsobom. Mohli ste si to všimnúť na príklade kňazov, ktorí vás ako príťažlivé vzory oslovili a povzbudili ku kňazstvu. Keď urobili niečo dobré a keď sa rozhodli urobiť niečo naviac pre vzrast a rozvoj Božieho kráľovstva, nepýtali si za všetko vyúčtovanie a vyrovnanie. Vedeli, že keď spolupracujú na Božom diele, nie je správne, ani rozumné, čakať za to iba ľudskú odmenu a zbierať tak prostriedky na vytváranie pohodlia a istoty tu na zemi.

Náš Svätý otec František nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa vyhýbali kultúre pohodlia a očareniu časnosťou. Tie totiž odvádzajú od Ježiša! Prosí nás, aby sme pracovali v jednoduchosti, ktorá necháva priestor pre moc Božieho Slova v našich životoch i v životoch iných. Viem, je ťažké a priam nemožné NEŽIŤ v tomto svete. Sme z tohto sveta a žijeme uprostred neho, využívame výdobytky doby pre uľahčenie práce a služby. No súčasne je potrebné byť blízko pri Ježišovi. Podstatné je to, aby sme si nezakladali na obyčajných prostriedkoch a falošných istotách. Našou najväčšou istotou je jedine Boh.

Drahí moji, prilepte sa v úprimnom priateľstve k Ježišovi a nie k majetku či k márnej sláve. Neporovnávajte sa na základe značiek obyčajných vecí, nesúťažte vo výške príjmu či zárobku! Vašou chválou nech je Kristus ukrižovaný a vašou vlastnosťou nech je bratská dobroprajnosť a žičlivosť.

Jeden z našich kňazov raz povedal peknú myšlienku: Najchudobnejší kňaz je ten, ktorý už nemá nič, iba peniaze! Nič – ani priateľstvo, ani dobré vzťahy, ani záujmy, ani radosť – iba peniaze! Pamätajte na to, že našim najväčším pokladom je radosť z kňazskej služby, radosť zo zasvätenia i odovzdania sa Bohu. A hoci ako píše sv. Pavol, že tento poklad povolania nosíme v hlinených nádobách (2Kor 4, 6), a že máme svoje slabosti a problémy, neváhame obnovovať svoj vzťah k Ježišovi častou modlitbou, pokáním, prijímaním sviatostí a čítaním Svätého Písma.

Drahí bratia a sestry! Naša Cirkev potrebuje kňazov, ináč by nebola tým, čím má byť a totiž spoločenstvom, ktoré žije z Eucharistie! Dnešné evanjelium nám priblížilo túto základňu, na ktorej sa vytvára a upevňuje rodina veriacich. Ježišovo Telo a Krv vyživuje a uzdravuje naše srdcia, mysle i skutky. Častým prijímaním Eucharistie sa pripodobňujeme Kristovi, ktorého prijímame. Nedostatok kňazov by znamenal aj nedostatok Eucharistie, znamenalo by to nedostatok živého sprítomňovania veľkej Božej lásky, ktorá vyviera z Ježišovej obety na kríži a z jeho zmŕtvychvstania.

Kristus rozdávajúci sa v Eucharistii, vás, drahí synovia, povolal a bude vás sprevádzať po všetky dni vášho života. Ľudia túžiaci po Kristovi, vás budú vždy potrebovať, lebo on vám zveril veľké poslanie – dal silu vašim slovám: Toto je moje Telo a toto je moja Krv! On dal duchovnú moc vášmu jazyku, keď bude hovoriť: Ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov! Toto budete vyslovovať v Ježišovom mene, s jeho poverením a v sile jeho Ducha.

Snažte sa preto nielen slovami, ale i skutkami čo najviac priblížiť tomu, ktorý si vás povolal a ktorý vás posiela. Žite kňazským životným štýlom! Máte účasť na Kristovom kňazstve, preto sa usilujte o kňazskú kultúru života. Nejde tu o čosi výnimočné, o nejakú exkluzivitu v rámci života Katolíckej cirkvi, o nejaké vyvyšovanie sa v dokonalosti. Chráňme sa domýšľavosti, že máme také čnosti, aké iní nemajú! Kňazský štýl života je skôr vyjadrením veľkej slobody a nezávislosti od určujúcich životných štýlov tohto sveta. Je protikladom k individualistickým postojom, je túžbou po blízkosti predovšetkým kňazskej rodiny.

Nájdite si čas na pravidelné stretnutia so spolubratmi, na výmenu skúsenosti, povzbudenia i vzájomného pochopenia, modlitby i vnútornej obnovy. Rodina spolubratov je istou pomocou v toľkých napätiach a pribúdajúcich útokoch na samotný kňazský stav. Ani pred ľuďmi sa neizolujte, neutekajte pred nimi, nezatvárajte pre nimi svoje dvere, lebo pravý pastier by mal voňať ovcami a cítiť s nimi. Pestovanie zdravých priateľstiev, osobná modlitba, neustále teologické vzdelávanie sa, pravidelná prax v prijímaní sviatosti zmierenia, vedomé a dôstojné slávenie liturgie – nie experimentovanie – skromnosť, štedrosť a dobroprajnosť, sú ďalšími dôležitými elementmi kňazskej kultúry života.

Ďakujem vašim principálom a kňazom, že vás povzbudili pri hľadaní a upevňovaní povolania. Oni sami vám často boli príkladom a vzorom kňazského života. Vďaka patrí i predstaveným Kňazského seminára sv. Karola Boromejského i pedagógom a profesorom našej Teologickej fakulty Katolíckej univerzity, ktorí formovali vaše srdcia i mysle.

Milí budúci kňazi, vaši rodičia vás v láske priviedli na svet, chceli pre vás vždy to najlepšie. Oni cítia, že ste sa pre nich stali najväčším darom od Boha. Vo viere vás s hrdosťou darovali pre službu Cirkvi. Kňazi nepadajú z neba! Pochádzajú z našich farností a z našich rodín. Vyjadrujem vďačnosť vašim rodičom, že vás vychovali a odovzdali vám vieru a zároveň vyslovujem prosbu, aby vaše rodiny, boli za túto ochotu a trpezlivé sprevádzanie až ku kňazstvu, bohato požehnané!

S modlitbami vašich rodičov, starých rodičov, krstných rodičov i príbuzných, vás zverujem pod ochranu Panny Márie, kráľovnej kňazov, aby sa vás ujala vo svojej materinskej láske, a aby si vás privinula hlavne vtedy, keď si už vašich vlastných rodičov Pán povolá k sebe na večnosť. Prijmite Matku Božiu za svoju matku, ako to urobil Ježišov milovaný učeník pod krížom. Nemáte vlastné rodiny, o to viac si ju zamilujte a dôverujte jej.

Drahí bratia a sestry! Modlite sa za týchto našich budúcich novokňazov, aby mali silu vytrvať vo vernosti Kristovi a v láske k Cirkvi i ku všetkým ľuďom, na všetkých miestach kam budú poslaní. A hoci hneď nebudú vidieť ovocie svojich námah, nech neochabuje ich viera, že sám Boh, ktorý bude cez nich pôsobiť vo svete, je pre nich v každom čase najväčšou radosťou, istotou i odmenou. AMEN

Ďalší ukončený projekt reštaurovania Dómu sv. Alžbety zvyšuje jeho turistický potenciál

Košická a Užhorodská katedrála boli centrami rozvoja na územiach, ktoré spájali spoločné dejiny. Dnes ich spája aj projekt Európskej únie Partnerstvo bez hraníc.

Košice 14. jún 2013

Zreštaurované freskové maľby v gréckokatolíckej katedrále Povýšenia sv. Kríža v Užhorode na Ukrajine a obnovené časti Západného portálu Dómu Sv. Alžbety v Košiciach, ako aj trojjazyčný (anglicko-slovensko-ukrajinský) spoločný prezentačný materiál, sú výsledkom projektu „Košická a Užhorodská katedrála, centrá rozvoja na územiach spoločných dejín“. Spolufinancovaný bol z prostriedkov Európskej únie, v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Partnerstvo bez hraníc. Jeho iniciátorom a hlavným prijímateľom pomoci bola nezisková organizácia Perly Gotickej cesty. Na záver projektu dnes v Košiciach, spolu s partnerskou Gréckokatolíckou eparchiou v Mukačeve (UA) pripravili záverečnú konferenciu.

Podľa projektovej manažérky n. o. Perly Gotickej cesty Ing. Márie Bartkovej, projekt sa začal realizovať vo februári 2011 a jeho celková hodnota predstavuje sumu 491 927 eur. Európska únia projekt podporila nenávratným finančným príspevkom vo výške 439 192,43 eur, čo je vyše 89-percentný podiel. Hodnota projektu slovenskej strany je 405 707 eur, ukrajinskej 86 220 eur. „Obnovou najvýznamnejších pamiatok – hlavných katedrál Užhorodu a Košíc sme chceli prispieť k rozvoju cestovného ruchu a k vybudovaniu slovensko-maďarskej turistickej cesty Sv. Alžbety a Františka II. Rákocziho. Zároveň si uvedomujeme, že oba chrámy sú turistickými atrakciami medzinárodného významu, ktorých zvýšená prezentácia a väčšia turistická návštevnosť podporí aj povedomie o spoločných dejinách Košického regiónu a Zakarpatska, ako aj o ich historických, kultúrnych a náboženských centrách,“ dodala Ing. M. Bartková.

„Výsledkom projektu, ktorý bude oficiálne ukončený 31. júna 2013, je v našej katedrále rekonštruovaný Západný portál ako hlavný vchod do Dómu sv. Alžbety,“ uviedol riaditeľ n. o. Perly Gotickej cesty a dekan Farnosti sv. Alžbety v Košiciach Mons. ThLic. František Šándor. Ako dodal, Dóm sv. Alžbety je vnímaný ako najvzácnejšia gotickú pamiatka v metropole Košického kraja, ktorú navštívi ročne okolo 50 tisíc domácich i zahraničných turistických návštevníkov a približne 150 tisíc veriacich na omšiach. Sídelná gréckokatolícka katedrála v Užhorode, je podľa dostupných informácií predmetom záujmu asi 15 až 20 tisíc turistov a účasť veriacich na omšiach sa tam pohybuje medzi 60 až 90 tisíckami ročne. „Obe katedrály sú dôkazom staviteľských schopností našich predkov, ale aj potvrdením hodnôt, ktoré obyvatelia na tomto území uznávali,“ dodal F. Šándor.

V Košiciach bol rámci projektu zreštaurovaný západný portál Dómu s reliéfmi Krista v Getsemanskej záhrade, veraikonu a piety. Na svoje miesto sa zreštaurované vrátia aj sochy sv. Jána a sv. Jozefa. „Po severnom portáli (v rámci jedného z predchádzajúcich projektov) naše združenie zreštaurovalo aj západný. Jeho stredovekých autorov nepoznáme. Ikonografia všetkých troch portálov Dómu je tematicky príbuzná a jednotiacim prvkom sú motívy späté so zázrakom sv. Krvi v Košiciach,“ uviedol akademický sochár prof. Jozef Porubovič zo Združenia Villard, ktoré je realizátorom obnovy.

Sprievodcu cestovného ruchu PhDr. Milana Kolcuna teší najmä fakt, že sa obnovy dočkal práve západný vchod do Dómu sv. Alžbety, ktorý je hlavnou vstupnou bránou do katedrály. „Prejde ním každý veriaci, návštevník či turista. Odhalený pohľad na tento portál je odteraz svojou zreštaurovanou krásou ešte krajší, a teda aj príťažlivejší. Je tak prirodzenou pozvánkou na návštevu najväčšej katedrály na Slovensku,“ uviedol tento najznámejší popularizátor košickej histórie. Ako spresnil, v najrozľahlejšom kostole na Slovensku môžu návštevníci už od januára tohto roka obdivovať aj zreštaurovanú hlavnú i priečnu loď, pričom najväčšia časť interiéru bola zreštaurovaná v rámci investičných aktivít projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Otvorená je aj zreštaurovaná podzemná krypta, ktorá má denne aj stovky návštevníkov. V areáli Dómu je tiež zreštaurovaná Kaplnka sv. Michala, ktorú na požiadanie otvárajú sprievodcovia z Dómu sv. Alžbety. Ako upozornil, vzhľadom na veľký záujem budú v letnej sezóne rozšírené otváracie hodiny pre vstup do veže Dómu. Otvorená bude do 19,00 hod. v piatky a v soboty až do 21,00 hod. Príležitostne môže byť aj dlhšie. „Žigmundova veža bola vybudovaná za panovania Žigmunda Luxemburského. Návštevník, ktorý vystúpi po 160 schodoch, dostane ako odmenu najkrajší výhľad na centrum, mesto i okolie. Cestou si môže pozrieť pôvodné zvony, ktoré každú nedeľu aj zvonia, pretože Košice majú skutočného zvonára. Na inom medziposchodí vidieť aj hodinový stroj. Najvyššie je miestnôstka, kde sa až do 30-tych rokov striedali strážnici, ktorí dávali pozor najmä na nebezpečenstvo požiaru, ale aj napríklad na pohyb nepriateľských vojsk za hradbami,“ dodal PhDr. M. Kolcun.

V obnovenom Dóme sú posilnené aj počty sprievodcov, ktorí ponúkajú výklad okrem slovenského a maďarského už aj v anglickom či španielskom jazyku. Na požiadanie, najmä v rámci náboženskej turistiky, sprístupňujú aj miestnosť depozitu relikvie Svätej krvi. Záujemcovia majú k dispozícii aj nové informačné materiály. Okrem iných aj 2. vydanie knihy o Košiciach ako pútnickom meste stredoveku Kult svätej Krvi v Košiciach – rozprávanie o stratených stredovekých relikviách či farebnú brožúru Dóm Sv. Alžbety – Perla gotickej cesty, dostupnú v štyroch jazykoch (slovenčina, angličtina, maďarčina a nemčina). O Dóme sv. Alžbety je aj takmer štvrtina najnovšej knihy Milana Kolcuna Košické detaily (v slovensko-anglickej verzii), ktorá sa v týchto dňoch objavila na pultoch kníhkupectiev.

V nedeľu 16. júna 2013 zomrel otec kňaza Andreja Ferka vo veku 69 rokov. Sv. omša a pohrebné obrady budú v utorok 18. júna 2013 o 15.00 hod. v Belej nad Cirochou. Predsedať liturgickým obradom bude pán biskup Mons. Stanislav Stolárik. Prosíme o modlitbu za zosnulého.

Nitra. Jubileum 1 150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie pripomína tento rok desiatky aktivít a akcií v celej krajine. Ich vyvrcholením bude cyrilo-metodská národná púť v Nitre 5. júla 2013 a a súvisejúci program, ktorý nás čaká už na budúci týždeň.

Cyrilo-metodské oslavy vyvrcholia v piatok 5. júla 2013. Slávnostnú svätú omšu o 10:00 h na Svätoplukovom námestí v Nitre bude sláviť osobitný vyslanec Svätého Otca kardinál Franc Rodé, C. M. Spoločne s ním ju budú koncelebrovať biskupi zo Slovenska, Čiech, Poľska, Ukrajiny, Maďarska, Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Talianska, Grécka a nekatolícki biskupi z Arménskej apoštolskej cirkvi.

Svätú omšu odvysiela naživo RTVS, TV LUX a Rádio LUMEN.

Okrem púte je na štátny sviatok, i deň predtým a deň potom, pripravený bohatý program duchovných a kultúrnych akcií. Už po svätej omši je naplánované uvedenie a prezentácia pamätnej dvojeurovej mince a slovenskej poštovej známky k 1 150. výročiu príchodu Cyrila a Metoda. Vo štvrtok v Katedrále sv. Emeráma otvoria výstavu starších i najnovších archeologických nálezov súvisiacich s počiatkami kresťanstva na Slovensku.

ZOZNAM programu je možné nájsť ::TU::

V Nitre vyvrcholia celonárodné cyrilo-metodské oslavy na Slávnosť sv. Cyrila a Metoda, ktorý si pripomíname práve 5. júla. Očakáva sa účasť najvyšších cirkevných a štátnych predstaviteľov. Pred vyvrcholením Jubilejného roka bude od 2. do 4. júla 2013 v Nitre aj plenárne zasadnutie Konferencie biskupov Slovenska.

POŽEHNANIE NOVÉHO PÍŠŤALOVÉHO ORGANA
LEMEŠANY 25. JÚNA 2013
Milý pán farár Peter, pán dekan – kanonik, drahí bratia v kňazskej službe, pán poslanec NR SR, pán starosta, poslanci miestneho zastupiteľstva, darcovia a dobrodinci, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Pri úvodnom liturgickom sprievode na začiatku, bolo jasne cítiť, že lemešianska farnosť dnes večer prežíva slávnostnú chvíľu. Kráľovský zvuk nového píšťalového organa vyzdvihol naše srdcia hore – bližšie k Bohu. Naše zmysly sa mohli dotknúť neba. V dnešnom prvom čítaní nás svätý Pavol vyzýva: Hľadajte, čo je hore… Myslite na to, čo je hore, nie iba na to, čo je na zemi (Kol 3, 1-17).
Skutočne, hudba a spev sú silnými a nápomocnými prostriedkami, ktoré dvíhajú naše zmysly i naše srdcia k Bohu. Určite ste to už niekedy zažili! Pekná melódia si ľahko nájde miesto vo vašom srdci, zahniezdi sa tam, rozprúdi vo vás krv, zdvihne vám náladu, dostávate krídla a máte chuť spievať. Pozemská ťažoba a všedné starosti padajú z vašich pliec. V takýchto chvíľach máte chuť odhodiť zo seba starého človeka, ako o tom hovorí svätý Pavol. Pri hudbe, ktorá vás osloví a povznáša, získavate silu rozhodnúť sa pre nový štýl života – spievať Bohu žalmy, hymny a duchovné piesne každý deň svojimi skutkami v harmónii lásky, pravdy a spravodlivosti.
Cez hudbu spoznávame novú dimenziu – predchuť neba. Vnímame ju ako výživu pre dušu a tiež ako výživu pre vieru. Lebo tam, kde chcú ľudia chváliť svojho Boha, ukazuje sa hovorené slovo často ako nepostačujúce. Viac ako slová, dokáže povedať pieseň! Svätý Augustín povedal: Kto spieva, dvakrát sa modlí! Myslím, že má pravdu: vďaka spevu je naša modlitba intenzívnejšia. A dokonca, odkaz evanjelia a obsah viery, ktorý sa vyjadruje v piesňach, sa nám vtlačí do pamäte oveľa viac a rýchlejšie ako akákoľvek kázeň.
Aké by boli naše cirkevné slávnosti a bohoslužby bez hudby?! Boli by iste suché a nezáživné. Našej viere by tak chýbala dôležitá reč. Preto je dnešný deň požehnania nového organa je pre vašu farnosť pozvaním a novým záväzkom k spoločnej oslave Boha a spoločnému spevu. Pri spoločnom spievaní v našej duchovnej rodine nejde ani tak o profesionalitu, ako o hlboký výraz našej viery. Spievame, aby neonemela naša viera. Spievame, aby sa naša viera prehĺbila. A tu sa môžu zapojiť všetci, aj tí, ktorí neoplývajú extra talentom, mladí i starší, obdarovaní i menej nadaní, lebo všetci spolu dávame najavo našu vieru v Boha. Nový organ bude sprevádzať tento výraz vašej viery. Aj on v sebe skrýva rôzne tóny, s rozličným zafarbením cez rôzne registre a originálne píšťaly rôznej veľkosti, zjednocuje všetko do jednej harmónie a jedného vyznania.
V tomto Roku viery si uvedomujeme, že práve naši vierozvestovia svätí bratia Cyril a Metod sa pokúsili zjednotiť našich slovanských predkov v jednej viere. Naši predkovia boli ako roztrúsené a nenaladené píšťaly, boli nejednotní. Z rôznych kmeňov, nárečí, tradícií a zvykov sa solúnski bratia pokúsili vytvoriť nemožné – zjednotiť všetko v Kristovi! Naladili slovanské kmene na našom území na spoločnú reč kresťanskej viery, naintonovali farbu a cveng ich prvého zjednocujúceho písma a kultúry, položili základy našej neskoršej štátnosti. Urobili z nášho národa jeden poriadny organ. Keďže slovo organ je odvodené od latinského výrazu organum a znamená nástroj, mohli by sme povedať, že práve Cyril a Metod sa snažili vytvoriť z našich predkov kvalitný súdržný nástroj Božej lásky vo vtedajšom svete.
Tento váš nový organ ste vo veľkej vďačnosti za dar viery venovali ich pamiatke a stále živej misii svätých bratov Cyrila a Metoda. Je to snáď prvý organ, ktorý výslovne nesie na sebe ich atribúty. Veľavravný je nápis pod stredovým radom prospektových píšťal. Je napísaný v cyrilike – v hlaholike. S – L – O – V – O – slovo – to prvé, čo Konštantín pri preklade Svätého Písma do staroslovienčiny preložil, keď začal prekladať prvú kapitolu evanjelia podľa svätého Jána apoštola: Na počiatku bolo slovo a to slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh… Nový organ bude ukazovať na večné Slovo Otca, ktoré sa v plnosti času stalo telom v Ježišovi Kristovi. Lemešiansky organ dýcha a hrá vďaka cyrilometodskému odkazu pre Slovo, ktorým je Kristus.
Pri jeho výrobe sa udiala jedna zvláštnosť. Pre niekoho zhoda náhod, pre veriaceho človeka veľavravný symbol. Necielene a neplánovane sa po konečnom sčítaní všetkých píšťal od najväčších po najmenšie, po viacnásobnej skúške správnosti, dosiahlo číslo 1054. Je to rok smutného rozdelenia Cirkvi východu a západu. Od roku 1054, keď nastalo prvé rozdelenie kresťanov, sa s ďalšími rozdeleniami roztrhlo vrece. Do tohto roku sme ako kresťania boli ako tak jednotní. Pýtam sa: Nie je aj toto jasný odkaz našich vierozvestov, ktorí sa modlili za našu jednotu vo viere? Nechcú dať aj týmto najavo, aby sme sa snažili o znovunadobudnutie jednoty vo viere v podobe, v akej bola pred spomínaným medzníkom? Veď už sám Ježiš sa na začiatku modlil: Aby všetci boli jedno, ako ty vo mne Otče a ja v tebe! Aj terajší Svätý otec František sa všemožne snaží o prinavrátenie tejto jednoty v kresťanskej viere.
Váš nový organ je nielen hudobným nástrojom a posilou pri speve, ale je aj symbolom a učiteľom viery. Je darom vašej štedrosti a zároveň výzvou k aktívnemu zapojeniu sa do liturgie i do života farnosti a celej Cirkvi! Už sa pomaly kryštalizuje a vytvára obraz vašej farnosti. Nebojte sa, spievajte Bohu žalmy, hymny a duchovné piesne svojimi životnými postojmi a hodnotami. To je podstatné – žiť svoju vieru – no vedzte aj to, že ste urobili dobre, keď ste pristúpili k stavbe nového organa. V štedrosti ste sprítomnili ďalší viditeľný symbol vašej viery.
Urobili ste to dobre, vy, majstri organári! Urobili ste dobre, vy, farníci, sponzori, štedrí darcovia a podporovatelia! Elektrický zvuk „synťákov“ sa zmenil na melódiu, ktorá povznáša. Iste by sa aj napriek tomu všetkému mohli celkom prirodzene nájsť medzi nami ľudia, ktorí by mali tieto, alebo podobné otázky: Bolo to potrebné – taký drahý nástroj?! Nešlo to ináč a skromnejšie?! Nie je kríza, bieda a nedostatok v dnešnom svete väčšia ako potreba mať nový organ?! Vážna otázka! Otázka podobná, aká zaznela v dnešnom evanjeliu: Či na svadbe v Káne Galilejskej bolo naozaj potrebné ďalšie víno!? Nebola by stačila obyčajná voda na uhasenie smädu rozjarených svadobných hostí?!
Keď sa na to dívame celkom triezvo, musíme súhlasiť. Áno, stačila by aj voda! Veď človek potrebuje vodu na uhasenie smädu a nie víno! Stroho povedané – tento svet pociťuje iný podstatný nedostatok, než nedostatok organov! A predsa, Ježiš na svadbe premieňa vodu na víno! Predsa sa stará o to, aby ľudia zídení na svadbe netúžili uhasiť iba svoj telesný smäd, ale chce, aby vďaka vínu rozveselili a potešili svoje srdce, ducha i dušu. Ježiš nešetril zázrakom, upozornil, že Boh je ten, ktorý je schopný uhasiť telesný i duchovný smäd či hlad človeka.
Preto na inom mieste Ježiš nabáda apoštolov k tomu, aby nešetrili na Božom kulte – na kráse liturgie, na chráme a posvätnom priestore – aby neboli skúpi v prejavoch vďaky. V Matúšovom evanjeliu čítame o tom, ako Ježiš pokarhal Judáša, ktorý spravoval spoločnú pokladničku. Napomenul ho pre jeho úzkoprsé a skúpe prejavy, keď okríkal jednu ženu, či ten drahý olej, ktorým práve pomazala Ježiša, nemohli radšej predať a nakúpiť jedlo pre chudobných (Mt 26, 10-12). Vtedy Ježiš povedal: Prečo na ňu kričíš? Urobila dobrú vec! Chudobných vždy budete mať medzi sebou, ale mňa nebudete mať vždy! V úcte voči Bohu, sa tu garantuje aj úcta k človeku!
Hlad a smäd po duchovným veciach, po zmysle života, sa prejavuje u všetkých ľudí, aj u tých čo žijú vo veľkej biede. Hudba, kultúra a umenie sa tak stáva vínom čo obveseľuje srdcia plačúcich, prostriedkom na pozdvihnutie človeka, na vyzdvihnutie jeho dôstojnosti, tak chudobného, ako aj bohatého. V tom je hlboké tajomstvo ľudského bytia. Organ pomáha odkrývať toto tajomstvo ľudského bytia a jeho túžbu po harmónii a večnosti. A paradoxne, ľudia spievajú najviac a najradostnejšie chvália Boha spevom a organom tam, kde je bieda a núdza najvyššia.
Chválime dnes Boha za to, že vám pomohol zavŕšiť vzácne dielo na jeho väčšiu slávu. Obetovali ste Bohu to najlepšie, nie iba polotovar. Nedávali ste iba zo svojho nadbytku, ale čerpali ste z podstaty svojho finančného zabezpečenia. Tento organ vás bude sprevádzať cez dobré i horšie dni. Jeho rôzne registre – trúbky, flauty a sláčiky – nebudú sprevádzať iba váš jasot a slávnostné chvíle. Budú to aj smutné rozlúčky a spomienky, pri ktorých zaznie jeho ľútostivý hlas. Predsa vás bude ťahať bližšie k Bohu, ku svetlu a nádeji – k večnému Slovu – k Ježišovi Kristovi! Organ bude zjednotený s vašimi hlasmi, bude vás povzbudzovať slovami žalmistu: Všetko čo dýcha, nech chváli Pána!
Nie ľuďom, ale Bohu je venovaná moja hudba! Toto bolo mottom veľkého skladateľa organovej hudby Johanna Sebastiana Bacha. Pre mnohých sa jeho hudba stala veľavravnou kázňou bez slov. Veľa ľudí vďaka jeho hudbe pocítilo Boží dotyk. Dokonca jeden z najväčších neveriacich kritikov kresťanstva Friedrich Nitsche s uznaním povedal: Pri počúvaní Bachovej hudby, mám predsalen pocit, akoby Boh stvoril svet!
Drahí bratia a sestry! Váš nový kostol má nový hlas. Aj vy si povedzte o svojom novom organe podobne ako to hovoril Bach o svojej hudbe: Bohu je venovaný tento náš organ, náš spev a jemu patrí i náš život! Váš nový organ, je kráľovský nástroj, ktorý vás bude povzbudzovať ku cyrilometodskej kráľovskej službe: chváliť Boha, ohlasovať evanjelium, pozdvihnúť ľudskú dôstojnosť a spolupracovať na záchrane nesmrteľných duší. A preto: Všetko čo dýcha, nech chváli Pána! AMEN

Bardejov. V pondelok 1. júla 2013 si priatelia, sympatizanti a hostia pripomenuli 10. výročie prvého slovenského hospicu Hospicu Matky Terezy (HMT) v Bardejove, ktorý sídli v prímestskej časti – v Bardejovskej Novej Vsi. Program zahŕňal kultúrno-spoločenský program v chráme Narodenia Panny Márie, ďakovnú svätú omšu a agapé.

Na spomienkovej slávnosti sa zúčastnilo viacero významných osobnosti z duchovnej i sekulárnej sféry. Takými boli Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita, Mons. Pavol Marton, správca baziliky a bardejovský dekan-farár, riaditelia Arcidiecéznej charity Cyril Korpesio (dnešný) a Ing. Ján Dečo ( bývalý, ktorý hospic zakladal), MUDr. Boris Hanuščak, primátor Bardejova, Dr.Jolanta Stokłosa, dyrektorka sesterského Hospicja sv. Lazarza Krakow a prezidentka Poľskej hospicovej asociácie, doc. František Hanobik, vedúci DP VŠ ZaSP sv. Alžbety, predstavitelia bardejovských stredných škôl, ktoré s HMT spolupracujú a SZŠ sv. Bazila Veľkého z Prešova, zástupcovia viacerých médií a mnohí ďalší.

Spomienka sa začala hymnickou piesňou Slovensko moje… v podaní SZ Gama lúč z Dlhej Lúky pod vedením sestier Kotuľákových a modlitbou Matky Terezy Pane, urob ma nástrojom tvojich rúk v podaní najmladšej hospicovej dobrovoľníčky Laury Proněkovej. Potom prítomných pozdravil Ján Krajči, ktorý je na čele hospicu. Zazneli aj ďalšie pozdravné posolstvá. Juraj Holtman, vedúci lekár hospicu priblížil celú geneézu hospicu. V ďalšom programe predstavili publikáciu „Pamätnica hospicu“, ktorú pripravil tím v zložení Gabriela Malinková, Martina Proněková, Gabriela Semanová, fráter Peter Podolský, Stanislav a Jozef Krajčiovci.

Druhá časť slávnosti mala duchovný ráz. Ďakovnú svätú omšu celebroval Mons. Bernard Bober, košický arcibiskup metropolita, za účasti ďalších ôsmych kňazov. Arcibiskup Bober v homílii ocenil význam, dôležitosť a náročnosť poslania hospicových pracovníkov, ktorí svoju nesmierne ťažkú prácu venujú v láske svojim blížnym, teda hospicovým pacientom, ktorí sú na ňu bezpodmienečne odkázaní. V závere oslovil dobrodincov i sponzorov, aby aj naďalej v rámci svojich možnosti hospicu pomáhali a tým prispeli k napĺňaniu tak významného charitného hesla: “Pomáhajte nám pomáhať“. Tretia časť slávnosti – malé agapé – sa uskutočnila vo exteriéri hospicu. Jeho súčasťou bolo aj odovzdávanie ďakovných listov účastníkom oslavy.

TK KBS informoval Jozef Krajči