PÚŤ PO STOPÁCH SV. CYRILA A METODA
VELEHRAD 26. APRÍLA 2013
Drahý brat v biskupskej službe – arcibiskup Alojz, bratia kňazi, milí naši pútnici, bratia a sestry!
Každý človek túži poznať pravdu. Pravda je základom jeho života, usmerňuje ho a predstavuje mu cieľ. Dáva mu zmysel. Človek trpí pri nedostatku pravdy. Iste vás veľmi zabolelo pri srdci, keď vám vaše deti, vaši blízki, priatelia, nadriadení či podriadení, zaklamali priamo do očí. No, hovorí sa, že ešte horšie ako lož, je polovičná a neúplná pravda, pretože zavádza, uvádza do omylu a chaosu. Lož vieme rozpoznať ľahko, no polopravdu, ktorá sa na prvý pohľad tvári tak nevinne, nedokážeme odhaliť pri prvom kontakte, a preto s ňou často súhlasíme.
Náš svet je plný poloprávd. A presne taký, bol aj za čias svätých Cyrila a Metoda. Koľko príkorí, falošných obvinení zo strany bavorského kléru si musel vytrpieť sv. Metod, keď bol vymenovaný za arcibiskupa Moravy a Panónie. Jeho odporcovia ho neprávom obvinili u pápeža, keď pod mocenskou zámienkou politického vplyvu na Morave zlomyseľne tvrdili, že Boh dovolil slúžiť sv. omšu iba v troch jazykoch: v latinčine, v gréčtine a hebrejčine, podľa počtu nápisov viny na Ježišovom kríži.
Pápež Hadrián II. a opätovne aj Ján VIII. – múdri muži pevnej viery – vyvrátili tieto zavádzajúce tvrdenia a dovolili slúžiť liturgiu v staroslovienskom jazyku. Metod, ktorý sa nedal odradiť ani znechutiť zavádzaním a šírením poloprávd zo strany svojich odporcov, sa stal symbolom pravdy o univerzalite našej Katolíckej cirkvi, ktorá dnes ohlasuje Božie slovo takmer vo všetkých jazykoch sveta. Po druhom návrate z Ríma v roku 880 sa Metod stal arcibiskupom – metropolitom a jeho sídlom sa stáva dodnes neobjavené mesto na Morave. Sídlil na Velehrade, o ktorom dodnes nevieme kde sa presne rozprestieral. Vieme len, že nie je úplne totožný s Velehradom dnešným. Bude to najskôr niekde v jeho bezprostrednom okolí. Tu niekde sv. arcibiskup Metod zložil svoje kosti. Sme teda na miestach, ktorých zašlú slávu pokryla zem. A tak ako zatiaľ nevyjavila všetky svoje tajomstvá, dodnes nevydala ani Metodov hrob, ktorý má byť ukrytý pod oltárom v už neexistujúcej katedrále arcibiskupského sídla. Jeho telo zostalo ukryté v tejto zemi. Nevieme, kedy nám ho konečne odkryje a vydá, aby sme tak viac nazreli do významného obdobia začiatkov našej slovanskej viery i kultúry podľa Evanjelia.
Svätého Metoda, prvého arcibiskupa našich slovienskych praotcov, by sme aspoň takto chceli prebudiť k životu v našich vďačných spomienkach. So starobylým Velehradom sa preto spája veľa snáh o prebudenie viery i národného cítenia. Dialo sa tak hlavne v časoch monarchie, počas snáh o národné obrodenie v devätnástom storočí, hlavne od roku 1885 – tisíceho výročia Metodovej smrti. O ďalších sto rokov neskôr v čase inej nadvlády – krutovlády komunistického režimu – sa tu na Velehrade pri národných púťach vždy okolo 5. júla, na sviatok vierozvestov, stelesňovala túžba ľudí po slobode. Vo vtedajšom socialistickom Československu sa tu schádzali veriaci ľudia z Čiech, Moravy i zo Slovenska, aby si pri oživovaní vďačnosti za dar viery vyprosili súčasne i dar slobody.
Žiaľ, hlavne päťdesiate roky milulého storočia zneužili toto miesto na ospravedlňovanie snáh o ustanovenie akejsi národnej cirkvi odtrhnutej od Ríma. Komunistická strana, ktorá bola typickou šíriteľkou poloprávd, sa k velehradským púťam hlásila, no v skutočnosti ich kontrolovala. Dosadzovala tu svojich kolaborantov – hoci suspendovaných kňazov – ktorí tu celebrovali omše. Takýmto zavádzaním sa mala v priebehu ďalších rokov rozbiť Cirkev zvnútra.
Počas pamätnej púte v roku 1985 sa však konečne podarilo aspoň čiastočne odčiniť túto hanbu Velehradu. Keď sa tu vtedy oslavovalo tisícsté výročie smrti prvého moravského arcibiskupa, z púte sa stala do tej doby najmasovejšia protikomunistická demonštrácia. Hoci sa vtedajší minister kultúry (Klusák) vo svojom prejave pokúšal definovať našich vierozvestov ako prvých slovanských komunistov, snažil sa v príhovore zámerne vynechávať prívlastok svätí. Hoci iba profánne spomínal Cyrila a Metoda, ľudia ho vždy vypískali a dopĺňali výkrikmi: svätí, svätí Cyril a Metod! Nakoniec ustúpil a povedal: Tak dobre, ako chcete, svätí Cyril a Metod!
Boli to pohnuté časy, a predsa sa znovu raz potvrdilo, že ľudia vhod i nevhod túžia po celej pravde, ktorá hovorí, že svätí bratia zo Solúna sú otcami nielen našej kultúry, ale predovšetkým našej viery i slobody v Ježišovi Kristovi. Bez nich si ani dnes nedokážeme predstaviť našu slovenskú ústavu a vôbec celú pravdu o nás a o našich dejinách. Bez viery v Krista, by sme už dávno stratili svoj morálny kredit a nedokázali by sme viac ako jedno tisícročie čeliť nadvládam iných, oveľa väčších národov.
Po Metodovej smrti v roku 885, keď sa zdalo všetko márne a stratené, keď boli jeho žiaci vyhnaní do iných častí slovanského sveta, keď sa stal našej zeme rodný syn sv. Gorazd vyhnancom vo vlastnej krajine, mohli sme prepadnúť zúfalstvu a národnej samovražde. Keby sme vtedy, pri nezodpovednom počínaní našich svetských predstavených stratili okrem 200 Metodových žiakov ešte aj vieru, stratili by sme všetko! Stratili by sme seba! Bez viery by sme boli zlomení, obratí o všetku hrdosť na svoj pôvod. Bez pravdy, že Boh miluje všetky národy, by sme už dávno prestali jestvovať ako národ. Túto pravdu sme si však vo viere našťastie zachovali.
Ako veriaci ľudia máme aj dnes eminentný záujem o celú pravdu o človeku. Dnes už totiž nemusíme čeliť tlakom násilnej národnostnej asimilácie, skôr je tu nový problém zahmlievania skutočností a právd o ľudskom živote a jeho zmysle. Trápi nás kultúra smrti, ktorá sa stala požieračom všetkých európskych národov. Egoizmus a konzumizmus nám zaslepujú oči pred prijatím celej pravdy o ľudskom živote – o tom, že sme naplno ľuďmi od počatia ž po prirodzenú smrť – o tom, že aj aktuálna ekonomická kríza je následkom krízy morálnej. Máme problém prijať pravdu o stabilite a nerozlučiteľnosti manželstva a nenahraditeľnosti rodiny, experimentujeme s právami detí. Nie všetky z týchto detí môžu dnes vyrastať v rodine pri otcovi a mame. Stávajú sa iba prostriedkom na dokazovanie domnelej všemocnosti a ukojenie sebectva vo zväzkoch rovnakých pohlaví.
Pokiaľ sa nepozrieme pravde do očí a nezačneme s agitáciou a prebúdzaním svedomí vo svetle princípov viery, nenájdeme pokoj, ba čo viac, naše národy sa ocitnú na prahu novej existenčnej krízy. Viera v Krista podporuje a zveľaďuje kultúru života. Kresťanská viera je živnou pôdou pre zmysluplný život. Viera je cesta pre národy Európy i pre svet. Odkazujú nám to spolupatróni Európy – tri ženy a traja muži: Sv. Katarína Sienská, sv. Brigita Švédska, sv. Edit Stein, sv. Benedikt i sv. Cyril a Metod. Sú to živí svedkovia, ktorí nás chcú naučiť, že veriť znamená žiť. Viera zveľaďuje pozemský život, a zároveň nás pripravuje na život večný. V dnešnom úryvku z evanjelia sme počúvali o tom, ako sa Ježiš dáva poznať ľuďom všetkých čias: Ja som cesta, pravda a život! (Jn 14, 1-6).
Drahí bratia a sestry! Jedine Kristova pravda oslobodzuje. Oslobodzuje nás od hriechov a smrti a robí z nás ľudí slobodných pre konanie dobra. Nebojme sa túto pravdu prijať celú a naplno ju aj žiť. Polopravdy, ktoré ponúka svet bez Boha, sa stávajú príčinou rôznych kríz, preto sa tu na Velehrade, v blízkosti sídla i hrobu prvého arcibiskupa našich slovienskych predkov, obnovme v katolíckej viere, v jednote so Svätým otcom a prosme našu Nebeskú Matku Sedembolestnú Pannu Máriu našu patrónku, aby sme sa stali šíriteľmi Božích právd o človeku a skutkami lásky dosvedčovali svoju živú vieru. AMEN