SÁRA SALKAHÁZI – POŽEHNANIE SOCHY
A 90. VÝR. ZALOŽENIA SPOLOČNOSTI SOCIÁLNYCH SESTIER
KOŠICE – KATEDRÁLA 12. MÁJA 2013
Pán dekan, bratia kňazi, rehoľníci a rehoľnice, delegátka generálnej predstavenej a provinciálna predstavená Spoločnosti sociálnych sestier, seminaristi, pani generálna konzulka Maďarska v Košiciach Czimbalmossné Molnár Éva, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Stať sa mučeníkom, znamená byť ponajprv najspoľahlivejším svedkom pravdy o Bohu a ľudskom bytí – svedkom presvedčivej viery, silnej nádeje a obetavej lásky k Bohu i k človeku. Mučeníci vedia, že pravdu o živote našli iba s Kristom a iba v ňom. A toto presvedčenie im nič a nikto nemohol vziať. Ich viera, nádej a láska, boli silnejšie ako smrť.
…aby láska, ktorou ma miluješ bola v nich a aby som v nich bol ja (Jn 17, 26) – toto boli posledné slová zo state dnešného evanjelia. Toľko ľudí, ktorí uverili v Ježišovu blízkosť a oporu, si tieto slová vzalo k srdcu. Vidíme to na príklade prvého mučeníka Cirkvi svätého Štefana diakona. O ňom sme dnes čítali v prvom čítaní. On je ten, kto sa prvý v slobode rozhodol vydať svedectvo o pravde – o Kristovi. Ponúkol aj vlastný život za túto pravdu, lebo Ježiš sám už dlhší čas prebýval v samotnom Štefanovi.
Počas prenasledovaní a nenávisti voči veriacim kresťanom, ktoré pokračuje až dodnes, sa ku plejáde Kristových svedkov, pripájajú novodobí mučeníci. Sú to mučeníci 20. storočia, ktorí boli v diktatúrach a ideologických bojoch zabití pre vieru. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. označil svedectvá mučeníkov 20. storočia za nádhernú fresku blahoslavenstiev. Skutočne, boli to predovšetkým, slabí, bezmocní, pokojamilovní, prenasledovaní pre spravodlivosť, ktorí svedčili o Kristovi. Vzácny kúsok tejto obrovskej a nádhernej fresky, tvorí svetlý lúč, vychádzajúci z nášho mesta – svedectvo blahoslavenej sestry Sáry Salkaházi.
Sára sa narodila u nás v Košiciach 11. mája 1899 a o mesiac neskôr, bola pokrstená tu, v tejto katedrále. Preto sa jej socha, ktorú chceme dnes požehnať, nachádza v blízkosti krstiteľnice, aby sa nezabudlo, že tu, v Dóme svätej Alžbety sa začala odvíjať jej spoločná cesta s Kristom. Tu sa Duch Svätý dotkol jej duše a práve tu sa jej oči počas mladých rokov dívali na oltár. Odtiaľto vyšla iskra a rozpálila jej srdce natoľko, že sa úprimne zamilovala do Krista. A hoci ju čakala kariéra úspešnej spisovateľky a novinárky, rozhodla sa pre zmenu životnej cesty. Uverila Božiemu slovu, že bez Krista nemôže účinne bojovať za pravdu a spravodlivosť medzi ľuďmi.
Jej súčasníci ju opisovali ako veselú a zároveň pokojnú a rozvážnu ženu. Vedela sa vždy aktívne zapojiť do verejného života vo svojom rodnom meste. Ako učiteľka, viazačka kníh a novinárka, bola veľmi citlivá a pozorne si všímala sociálne krivdy a nespravodlivosť páchanú na obyčajných ľuďoch. Začala o tom písať vo svojom rodnom maďarskom jazyku a takto sa snažila burcovať svedomie zodpovedných. Organizovala spolky pracujúcich žien a všemožne pozdvihovala vedomie ich dôstojnosti. Mladosť, ktorú prežila v tomto meste, charakterizovala jej veľká horlivosť za spoločné dobro. Už vtedy sa vedela obetovať pre druhých. Mala všetky prirodzené predpoklady altruizmu a humánnej ľudskosti. No kresťanská viera a Božia milosť jej dávali silu nasledovať ešte vznešenejšie morálne výzvy, ktoré presahujú limity ľudskej prirodzenosti.
Ako tridsaťročná vstúpila v roku 1929 do Spoločnosti sociálnych sestier a v úplnom sebaodovzdaní Bohu, bola ochotná ísť kamkoľvek, hoci aj na kraj sveta, aby mohla ohlasovať živého Krista. Za svoje životné heslo si preto zvolila výrok: Alleluia! Ecce ego mitte me! – Aleluja! Hľa, tu som, pošli mňa! A naozaj, išla tam, kde bola poslaná, alebo skôr pozvaná samým Bohom. Od Košíc až po Komárno, cez územia dnešného Rumunska, Ukrajiny i Srbska – všade tam – jej v duši rezonoval hlas Majstra, ktorý sa jej dával poznať v chudobných a maličkých.
Jasne tu vidíme, že Kristus ju neposielal na cesty, tak ako ho o to prosila. On pre ňu totiž urobil čosi viac – On ju na všetkých jej cestách sprevádzal, povzbudzoval a podopieral! Bol všade s ňou. A ona to vycítila a vybadala, keď napísala vo svojom denníku: Všetko, doslova všetko, čo zažijem cez deň, je Pánovo klopanie na moje dvere. V roku 1937, Pán zaklopal znova, tentoraz skutočne nahlas a s veľkým naliehaním. Potreboval ju v Budapešti, ktorá sa zmietala v hrôzach druhej svetovej vojny. Tam vydala najkrajšie svedectvo o Kristovi, postavila sa zoči voči klamlivej a škodlivej ideológii fašizmu a bránila s veľkým nasadením životy marginalizovaných, ľudí iných národností, iného vierovyznania, na smrť štvaných synov a dcéry Židovského národa. Tam sa zavŕšilo jej veľké dielo obetavosti a lásky, ktoré v nej rástlo a dozrievalo už v Košiciach.
Pohnutá udalosťami nezmyselnej vojny, pokúsila sa definovať skutočnú príčinu chaosu, sebectva a veľkej morálnej krízy. Píše: Najväčším problémom nie je nastávajúca vojna, ale to, že celý svet stráca vieru v Boha. Tak pravdivý a aktuálny výrok sestry Sáry! Či nie je hlavnou príčinou všetkých kríz ľudskej histórie strata viery?! Koľko nešťastí sa v našich i svetových dejinách udialo práve kvôli tomu! V presvedčení, že Boh nejestvuje, je totiž všetko dovolené. Po čase však prichádzame na to, že nie všetko, čo je dovolené, aj osoží. Naopak, iba princípy ako zodpovednosť, hodnotová orientácia a prijatie každého jednotlivca v solidarite, rešpektovanie jeho ľudskej dôstojnosti – iba takéto impulzy – obsiahnuté v pravdách kresťanskej viery, môžu meniť ľudí k lepšiemu.
Sára vedela, že svet a spoločnosť bez Boha je schopná tých najväčších krutostí a že sa už nezastaví pred ničím. Dobrovoľne sa rozhodla pre sebaobetovanie – to znamená pre obetu vlastného života za iných – čo vyjadrila pred svojou predstavenou a pred spovedníkom ešte v roku 1943. Keď tí, ktorých na životných cestách viedol diabol, odhalili úkryt v jej dome, kde skrývala prenasledované Božie deti, ako zodpovednú vedúcu domu ju spolu s ostatnými odviedli a ešte ten istý večer 27. decembra 1944 zabili zastrelením – paradoxne – pri moste Slobody. Tam sa potvrdila jej odovzdanosť pre inú slobodu, než ako ju pozná a vyznáva svet. Jej sloboda nebola výsledkom revolúcie či politického prevratu. Sára pri onom budapeštianskom moste dosiahla najvyšší stupeň slobody v sebaobetovaní pri pokojnom obhajovaní pravdy o Bohu i o človeku. Mala vtedy iba 45 rokov. Nahotu jej zmučeného tela zahalil Dunaj a rozhodol sa načas pochovať jej telo určené na oslávenie, lebo duša, ktorá ním hýbala, je už v nebi.
Táto pravda o sestre Sáre bola pred celou Cirkvou potvrdená 17. septembra 2006 v Budapešti na jej slávnostnom blahorečení. Kardinál Erdö Péter pri tejto príležitosti počas homílie povedal: Aj dnes potrebujeme príklad sestry Sáry. … Je to jej vnútorný pohľad, ktorým aj v najslabších a najchudobnejších vidí človeka – ten je najväčším pokladom všetkých čias a pre každé spoločenstvo. Tak veľmi potrebujeme obnovu a zmierenie, v našej spoločnosti i medzi národmi. Tu v Karpatskej kotline, i na celom svete. Naša katolícka viera nám ukazuje cestu a je pre nás prameňom sily.
Drahí bratia a sestry! Dnes okrem požehnania sochy blahoslavenej Sáry, chceme Bohu ďakovať aj za 90 rokov Spoločnosti sociálnych sestier, preto máme o jeden dôvod na radosť viac. Bolo to presne 12. mája 1923, keď sa uskutočnil slávnostný akt zriadenia tejto Spoločnosti, a to z iniciatívy zakladateľky sestry Margity Slachtovej. Ich duchovným základom je spiritualita svätého Benedikta, preto ich dnes prišli podporiť aj naši slovenskí benediktíni zo Samporu. Je to teda veľký medzník, aj pre komunity sociálnych sestier pôsobiacich nielen na Slovensku a v Maďarsku, ale aj na Kube, v USA, Kanade, Mexiku, na Filipínach a Taiwane.
Prajem a vyprosujem všetkým sestrám z tejto Spoločnosti, aby sa v úplnom zasvätení Duchu Svätému a v službe núdznym, nebáli, hoci aj s nasadením vlastného života zachraňovať ľudské životy a hlavne duše, podľa vzoru – môžeme už povedať – svätej ženy, ich spolusestry Sáry.
Tajomstvom tak plodného života blahoslavenej Sáry Salkaházi je Kristus v jej srdci. Bez Božej lásky je totiž naša ľudská láska falošná a nedokonalá, neschopná obety pre iných. Prosme ju, našu rodáčku z Košíc, o príhovor u Ježiša, aby láska, ktorou nás miluje, bola v nás, a aby v nás bol vždy on! Aby sme mali silu a odvahu zastať sa kresťanských hodnôt, Božích princípov. Aby sme vedeli chrániť bezbranných a slabých, od počatých až po starých a chorých ľudí. Nech nám blahoslavená mučeníčka Sára spolu s košickými mučeníkmi, vyprosujú Božie požehnanie pre naše miestne košické charitatívne i ekumenické snahy, taktiež úctu k iným národnostiam, toleranciu, znášanlivosť i spoločenský zmier. Veď pokojnými a šťastnými, tak ako ona, môžeme byť iba prostredníctvom slobodného odovzdania sa Bohu, ktoré pramení z lásky. AMEN