Celodiecézne rekolekcie – Košickí mučeníci
Košice – Katedrála 5. septembra 2015
Drahý spolubrat v biskupskej službe, arcibiskup Alojz, bratia kňazi, diakoni, rehoľníci a rehoľnice, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Globalizácia, migračná kríza, stret kultúr – akési novodobé sťahovanie národov. To sú aktuálne témy horúceho leta, ktoré je za nami. Zároveň sa s týmito problémami vynárajú otázky, ktoré zamestnávajú naše srdcia a svedomia. Ako obstojíme my ako kresťania, nielen pri uskutočňovaní charity, ale hlavne pri odovzdávaní viery?
Svätý Ján Pavol II. často pripomínal, že zoči-voči otázkam na globálnej úrovni môže človek hrešiť aj cez strach, nerozhodnosť a vlažnosť.
Košickí mučeníci, ktorých dnes oslavujeme pri 110. výročí ich blahorečenia pápežom Piom X. a tiež si tohto roku pripomíname 20. výročie ich kanonizácie svätým Jánom Pavlom II., nezaváhali vo svojom čase, opustili svoje domovy, aby posilňovali katolícku vieru na miestach, kde vyhasínala.
Nec láudibus, nec timóre! – ani chvály ich nepohli k pýche, ani strach ich nedokázal zlomiť. Všetci traja boli doslova prišelcami v tomto regióne, no nemigrovali kvôli strachu ani výhodám, ale pre službu v Pánovej vinici. Nikto z nich nebol domáci, či rodák z tohto mesta, a predsa ich dnes oslavujeme ako našich vlastných, lebo patria do našej veľkej rodiny veriacich a oslávili nášho Pána práve tu v Košiciach.
Odvaha – odkiaľ ju mali títo traja kňazi? Z toho, že osobne spoznali bezhraničnú Božiu lásku. A hoci nie všetko, čo povedali a vyslovili, pretrvalo veky, to podstatné čo urobili v rozhodujúcom okamihu, bola odvaha. Bola to odvaha k obete vlastného života z lásky ku Kristovi a Katolíckej cirkvi, ktorá je nadnárodná. Táto odvaha a horlivosť ich prežila a preslávila.
Mnohí z nás, drahí bratia, máme dnes tiež odvahu, ale azda viac k úprimnosti ako k obetavosti. Máme odvahu priznať si a rozprávať o svojich nedostatkoch a hriechoch, ale ďalej už nejdeme. Zostávame stáť iba pri úprimnosti a strácame schopnosť byť mužmi činu. Máme odvahu k úprimnosti, ale už menej k obetavosti.
S bolesťou v srdci rešpektujem úprimnosť piatich mladých kňazov, ktorí sa rozhodli opustiť Ježišovu misiu. Všetci jednotlivo sa zhodli na tom, že nedokážu takto ďalej žiť a slúžiť – vnútorne rozdelení. Sú to dobrí chlapi a budú mi chýbať, ako kňazi vykonali veľa dobrého. Škoda, že ich úprimnosť nenašla cestu k obete celého života pre Krista!
Uvedomujem si spolu s vami, že dnes nie je jednoduché odolať tlaku štýlu života a rozšírenej filozofii o prehnaných právach a nárokoch. Z každej strany počúvame komentáre a rady na našu adresu: Dnes sa tak žiť nedá, to je choré a nezdravé, nemožno žiť takúto samotu a odlúčenosť, to je neustále nešťastie – to vaše zriekanie sa! – hovoria to, akoby nás chceli oslobodiť od nejakej choroby, podľa vzoru: Nájdi si predsa nejakú spriaznenú dušu, nájdi si ženu a všetko bude dobré! Ale pritom ako dušpastieri vieme, aké je tiež náročné a neisté vydať sa dnes cestou manželstva a pevného zväzku.
Celibát, to neznamená iba zriekanie, je to predovšetkým najlepšia možnosť a dar pre väčšiu odovzdanosť v službe, až potom je to zriekanie! A zriekanie bolí – povedať nie, zvládať emócie a hasiť plamene zaľúbenosti, správne zacieliť túžby po nežnosti a blízkosti, zvládať samotu a prepracovanosť. Ak sa upriamime iba na seba a víziu vlastnej lepšej a šťastnejšej budúcnosti, stratíme hlavu, srdce i vieru. Čítať Evanjelium, žiť ho, veriť mu, nájsť si čas na modlitbu, Eucharistiu, adoráciu, modlitbu breviára i posvätného ruženca, osobné zasvätenie sa Panne Márii – nezdráhajte sa to urobiť, a hlavne pravidelne sa spovedajte. Ak toto chýba, nastupujú prehnané emócie a neustále pretriasanie vlastných potrieb. Ten, kto sa modlí je silný, pretože má účasť na Božej sile a moci – povedal cirkevný otec a učiteľ svätý Ján Zlatoústy.
Toto je neustála špirituálna terapia pre kňazské srdce. V ponuke je tiež i prirodzená psychologická a sociálna terapia – láska a obetavosť voči spoločenstvu veriacich, spätná väzba a hlavne pevné kňazské priateľstvá v spoločenstve spolubratov.
V Evanjeliu sme dnes počúvali ako Peter hovorí Ježišovi: My sme opustili všetko! (Mt 19, 27) – naozaj, naozaj to verím a môžem to vysloviť spolu s apoštolom?! Asi sme všetko neopustili s prijatím kňazstva. Keď sa niekto zriekne majetku, manželstva a slobodného disponovania sebou samým, neznamená to, že peniaze, telesná láska a sloboda sú zlé. Kto sa toho zrieka, hovorí Karl Rahner, je buď blázon, alebo poukazuje na niečo vyššie! Prečo tak ľahko upadáme do komplexu menejcennosti pred týmto svetom a nedokážeme vydať stabilné svedectvo o existencii iného sveta?! Tak ľahko sa necháme ovplyvniť!
Jestvuje príslovie o holubovi na streche a o vrabcovi na dosah ruky: Lepší vrabec v hrsti ako holub na streche! Vždy som veril, že existuje aj ten holub na vzdialenej streche, hoci mi skoro všetci vždy radili: Vezmi si radšej toho vrabca, radšej niečo, ako nič! Avšak skúsenosť ukazuje, že rýchlo nadobudnutý majetok dokáže kňaza poriadne zväzovať; vzťah s milovanou osobou, od ktorej sa očakáva príliš veľa šťastia a príchod lepších dní, vie poriadne sklamať; a slobodné disponovanie sebou samým vedie často k svojvôli. Pre mňa je Boh najvyšším dobrom – ako holubica, kvôli ktorej púšťam vrabca z hrste.
Bezženstvo je teda najlepšia možnosť, je to dar vďaka ktorému sa naše kňazstvo môže naplno rozvinúť. Ako sami potvrdíte, ťažkosti prichádzajú aj v iných oblastiach, nielen v sľube čistoty. Sľub poslušnosti sa napĺňa niekedy ešte ťažšie ako záväzky celibátu. Problémy v plnení sľubov nastávajú vždy keď prichádzajú problémy s vierou a sebadisciplínou. Keď Boh tak účinne vedel oslovovať ľudí toľkých stáročí, že sa pre neho dokázali zrieknuť majetku, manželstva i slobody, potom to určite bude robiť aj ďalej a bez nátlaku i v našich časoch!
Nikto nás nenútil do kňazstva a ani do podmienok s ním spojených. Rozhodli sme sa slobodne. Preto by sme mali viac uvažovať nad vernosťou voči daru, ktorý sme dostali v kňazstve. Jeden kňaz, ktorý už pred rokmi opustil kňazskú službu, založil si medzičasom aj rodinu a stále sa akosi snažil zabudnúť na to, že bol kedysi kňazom, povedal: Nedá sa zabudnúť, to kňazstvo v sebe cítim aj fyzicky!
Komu raz Boh kňazstvo daroval, on už neoľutuje, že ho daroval hoci aj tomu, kto zo služby neskôr odíde. Áno, my sme často neverní, ale Boh zostáva verný svojmu daru v nás. On ho už neberie späť. Ako hovorí sv. Pavol: Božie dary a povolanie sú neodvolateľné (Rim 11, 29). To je to neodvolateľné v nás. Kňazi, aj keď odskočia, najprv o tom nechcú ani len počuť, ale potom v sebe cítia neustále svoje kňazstvo a to je ich neustálym trápením a doslova peklom.
Dante Alighieri, básnik teológov a teológ básnikov napísal hlbokú pravdu, keď opisuje ako spravodlivosť pohla Stvoriteľa k tomu, aby vzniklo aj peklo. Nad vstupom doň básnik videl nápis: Vytvorila ma Božia moc, najvyššia Múdrosť a Prvá láska spolu. Tak výrečne a pravdivo označil Dante príčinu trápenia – keď človek opustí Boha svoju Prvú lásku – vtedy prežíva ťažké chvíle a trápi sa.
Áno, Božia láska si nás vyvolila a ona nás už neopustí. Preto sa tak veľmi trápime, keď ju tak ľahko opúšťame a zabúdame na ňu. Svedomie kňaza sa aj po rokoch ozve a vyvoláva veľké výčitky.
Milí bratia kňazi, v súvislosti s ostatným odchodom našich piatich mladých spolubratov, si kladiem otázku: Čo som mal urobiť ja a čo sme mohli urobiť my všetci, aby sme ich nestratili? Ťažko na to hľadať odpoveď, ale v prvom rade si z tejto témy nemôžeme robiť posmešky, a nemali by sme zľahčovať tento fenomén vyhorenia. Berme tieto veci vážne a snažme sa i v rozhovoroch s váhajúcim spolubratom, nielen vypočuť a chápať, ale aj pomôcť rozlišovať a vyčistiť motívy, povzbudiť k novej chuti zabojovať o kňazstvo, pripomenúť mu jeho najväčšiu Prvú lásku, oživiť rozmer sebaobetovania a zapáliť vieru, ktorá vyhasla.
Nemyslime si, že podobná pomoc by nepadla za dobre i nám. Lebo, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol! (1Kor 10, 12). Bratia, stretávajte sa! A ak vidíte, že niekto pravidelne chýba a vyhýba sa, choďte za ním, dobíjajte sa k nemu a pýtajte sa ho čo prežíva. Naši ľudia sa za nás modlia i postia. Obetujú sa za naše kňazstvo. I teraz, v dňoch od 15. septembra do 24. októbra bude prebiehať tzv. Pôstna a modlitbová reťaz za kňazov. Pripojme sa k nej aj my sami – kňazi. Pripojme i našu obetu.
Obeta troch kňazských životov, troch mučeníkov, znamenala jar a znovuzrodenie Košickej cirkvi. Všimnime si, že pred blížiacim sa nebezpečenstvom v roku 1619, všetci katolícki kňazi Košice radšej opustili, okrem našich troch hrdinov, ktorí sa navzájom povzbudzovali k odvahe. Keby sa však dohodli a povedali by svojim prenasledovateľom, že chcú radšej žiť a zriekli by sa viery, boli by prepustení na slobodu s prísľubom krajšieho a údajne šťastnejšieho života. Mnohých vtedajších pozorovateľov by to len utvrdilo v dištancovaní sa od katolíckej viery.
Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrác však boli uchvátení svojou Prvou láskou, Boh sa ich v tej chvíli doslova zmocnil, zrazu dostali zvláštnu Božiu milosť, aby vydali svedectvo o tom, komu vlastne slúžili. Nemohli ináč, museli položiť život, lebo Ježiš Kristus ich k tomu uschopnil a pôsobil v nich.
Boli to všetko mladí kňazi. Marek bol 4 roky po vysviacke, Melichar bol 5-ročným kňazom a Štefan mal za sebou 6 rokov kňazskej služby. Tak mladí kňazi a tak veľa dokázali! Nezutekali, zostali a svedčili.
Verím, že aj dnes je svedectvo čo i len jedného, ale presvedčeného a obetavého kňaza silnejšie, ako negatívny dopad odchodu piatich váhajúcich.
Drahí bratia a sestry, milí naši veriaci, modlite sa za svojich kňazov a spolu s nimi sa zasväcujte Panne Márii. Dajte im spätnú väzbu, nech sa cítia potrební i užitoční. Nebuďte k nim iba kritickí, ale aj dobrosrdeční a vďační.
Drahí bratia! Nec láudibus, nec timóre, sed audácia et vigóre! Nech vás nezlomia ani lichôtky chvál, ani strach, ale buďte svedkami katolíckej viery v odvahe a horlivosti. AMEN