Na sviatok Obetovania Pána sme si pripomenuli 21. deň zasväteného života. Keď pápež Ján Pavol II. v roku 1997 ustanovil 2. február za Deň zasväteného života, nemal v úmysle akýsi pamätný deň výlučne pre rehoľníkov.
![]()
Vo svojom posolstve k 1. dňu zasväteného života napísal, že chce napomôcť celej Cirkvi stále viac oceňovať svedectvo osôb, ktoré sa rozhodli nasledovať Krista praktizovaním evanjeliových rád. V Košickej arcidiecéze sa zasvätení muži i ženy stretli v sobotu 3.2.2018 v Dominikánskom kostole Nanebovzatia Panny Márie spoločne s arcibiskupom, Bernardom Boberom. Samotný program stretnutia sa začal o 9:30 svätou omšou.
![]()
Arcibiskup tu pripomenul zídeným zasväteným, aby sa nezabúdali vracať ku koreňom svojho povolania. Aktivity, ktorým sa dnes venujú totiž musia stáť na týchto základoch. No a práca, ktorú vykonávajú nech sa honosí múdrosťou, zodpovednosťou a radostným srdcom. Toto totiž dokáže osloviť dnešného človeka.
![]()
Ďalšia časť stretnutia zasvätených prebiehala v Dominikánskom kultúrnom centre Veritas. Prednášku pre zasvätených mal sudca Rímskej roty, páter Konštanc Adam, ktorý pôsobil tiež ako rektor Pápežskej univerzity sv. Tomáša Akvinského v Ríme. Záver stretnutia patril svedectvám, zdieľaniu a rozhovorom.
![]()
Homília arcibiskupa Bernarda Bobera 3. februára 2018
Drahí bratia kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry, členovia inštitútov a spoločenstiev Bohu zasväteného života, bratia a sestry v Kristovi!
Koľko mocných a vážených panovníkov, štátnikov či duchovných vodcov už žilo pred nami! A hoci príbehy o ich sláve a sile prežívajú v knihách či filmoch, predsa nás podnes najviac oslovujú tie osobnosti, ktoré oplývali dobrotou, empatiou, vľúdnosťou a rozumnosťou. Múdrosť a dobré srdce – toto je skvelá kombinácia pre človeka, ktorý je postavený pred ľudí, aby ich viedol a bol im príkladom. Je to však veľký dar, a tento dar sa najviac znásobuje a získava vo viere v Boha, ktorý je prameňom všetkej múdrosti a dobroty.
Kráľ Šalamún si od Boha žiadal múdrosť a chápavé srdce, aby vedel spravovať jemu zverený ľud (1Kr 3, 4-13). Nežiadal si ani bohatstvo, ani dlhý život, ale vypýtal si múdrosť. A pri čítaní dnešného evanjelia nás oslovuje postoj Pána Ježiša, keď sa v dobrote svojho srdca skláňa k ľuďom, venuje im pozornosť i čas a správa sa k nim mimoriadne obetavo, lebo boli ako ovce bez pastiera (Mk 6, 30-34).
Čo by bola múdrosť bez dobroty srdca? A načo by bolo dobré srdce bez múdrosti? Zjednodušene povedané – múdrosť a dobrota – majú ísť spolu.
Múdrosť a dobrota! Mať dobrú pamäť a dobré, čiže veselé srdce! Tieto dve veličiny sú mimoriadne potrebné v duchovnom živote každého Bohu zasväteného či zasvätenej. Pripomenul nám to Svätý Otec František, naposledy pri stretnutí s kňazmi a rehoľníkmi na svojej nedávnej návšteve v Peru.
Je dôležité pamätať na to, kto vlastne som a musím si to neustále pripomínať, aby som sa ako Bohu zasvätený nikdy nenechal oklamať ponukami tohto sveta, aby som neprepadol márnomyseľnosti. Neustále si opakujme: Som Ježišov učeník, patrím len jemu! Som povolaný spolupracovať s Majstrom!
Učeník vie, že je v poradí druhý, čiže je sekundant. Je dobré si uvedomiť, že my nie sme Mesiášmi. To nás musí oslobodiť od pocitu, že sme príliš dôležití a že máme príliš veľa dôležitej práce. Čo nám pomáha, keď sme zavalení aktivitou a nevládzeme? Čo nám pomôže zachovať si múdru pokoru a pamäť?
Jedine modlitba a rozhovory s Ježišom, s jeho Matkou Pannou Máriou. Toto je veľká pomoc, aby sme nikdy nezabudli na moment povolania, aby sme neboli zúfalí ako ovce bez pastiera. Zotrvávanie s Ježišom pomáha oživovať našu pamäť, aby sme si pripomínali ako a kedy to medzi mnou a ním vlastne začalo.
Nezahadzujme svoju pamäť a spomienky na mladé roky. Nemeňme sa na profesionálov vo svätých veciach, ktorí zabúdajú odkiaľ vyšli. Sme poväčšine z jednoduchých rodín a ešte pred tým, než sme vstúpili do rehole či inštitútu, boli sme formovaní vierou v našich rodinách a blízkom okolí. Nepohŕdajme nikdy touto jednoduchou vierou svojho ľudu. A aj keď sa nám zdá, že ľudová zbožnosť, mariánska úcta, či úcta k svätým je príliš jednoduchá a vymyká sa modernej teológii či exegéze, práve vtedy sa skloňme a oživujme si pamäť, kam nás viera a modlitby jednoduchých ľudí z nášho prostredia posunuli. Čo všetko nás vo viere naučili naši rodičia či starí rodičia, aj keď neboli nijako mimoriadne vzdelaní a učení. Nechajme si poradiť Božím ľudom! Naša veľkosť je v tom, že si zachováme ľudskosť a nezabudneme na to, že nie my sme majstrami, ale že sme vždy iba učeníkmi nášho Majstra. Pamätajme na svoje korene a na jednoduchých ľudí! Toto je skutočná životná múdrosť, po ktorej túžil aj Šalamún.
Druhou významnou vlastnosťou povolaného srdca má byť dobrota. A dodám – veselá dobrota – nákazlivá dobrota! Nemôžeme byť uzavretí v sebe. Samotné Kristovo evanjelium má v sebe potenciál šíriť sa, rozširovať sa od ľudí k ľuďom zdravou nákazlivosťou. A tak ako Ježišovo slovo zachytí a osloví, má osloviť i náš život, i naše postoje a skutky. Veselá dobrota je vlastne nákazlivá radosť, ktorú v sebe musíme živiť a šíriť ju do okolia.
Nie je to jednoduché, ja viem. Keď sme vo svojom vnútri rozdelení a ubití a potom, keď prežívame rôzne rozdelenia v komunitách, a keď prídu rôzne škriepky, vojny a izolácie, vtedy sa ťažko usmieva a raduje. Vtedy sa tvár začervená skôr hanbou a plačom ako nákazlivou radosťou. O to viac sme povolaní premáhať seba a budovať jednotu, zmierenie a pokoj. Tu sa najviac my sami môžeme preskúšať v základnom Ježišovom princípe: Ak chceš ísť za mnou, zapri sám seba… alebo: rozdaj všetko čo máš, a potom príď a nasleduj ma!
Proti pocitu dôležitosti sa bojuje aj tak, že sa vieme zasmiať sami na sebe. Skúšali ste to už niekedy? Svätý Otec povedal, že stačí sa ráno pozrieť do zrkadla a naučiť sa smiať zo seba samého, aby sme nikdy ani len netúžili byť egocentrickí či nadradení nad druhými. To je radostné vedomie seba samého – nepripadať si až tak dôležito. Preto sa zdravo smejme v našich komunitách, ale nikdy nie z komunity alebo z iných!
Aké je povzbudivé, keď vidím, že v komunitách sa žije jednota. Tá sa dá ľahko vybadať. To sa neskryje, ani nezamaskuje. Vidieť to aj na tom, ako tí mladší komunikujú so staršími. A naopak! Áno, mladí majú dostať priestor, veď majú silu i horlivosť. Ale nemajú zabudnúť na svojich starších spolubratov či spolusestry a majú si nechať poradiť. A tí starší sa nemajú za každú cenu držať zubami nechtami tam kde boli určení. Preto, budujme dialóg medzi mladou i staršou generáciou. Svätý Otec v tejto súvislosti citoval jedno pravdivé africké príslovie: Tí mladí kráčajú rýchlo – a majú to tak robiť – ale iba tí starí poznajú cestu!
Drahí bratia a sestry!
Sami najlepšie viete, že zachovať si múdre i nákazlivo dobré a veselé srdce v zasvätenom živote je náročné. Nedá sa to bez živého napojenia na nášho Dobrého Pastiera Ježiša Krista. Pre nás, jeho učeníkov a učeníčky, je počínanie Dobrého pastiera viac ako iba príkladom. Je výzvou k milosrdnému zaobchádzaniu so všetkými, bez rozdielu a každý deň.
Ďakujem vám, že ste vytrvali vo svojom povolaní a že ste pripravení dnes obnoviť svoje sľuby. Ďakujem vám za vaše nasadenie, za váš život, za to že ste, že vás máme a že robíte veľa dobrého pre život a rozvoj našej miestnej cirkvi. Školstvo, katechéza, pastorácia, kultúra i charita sú iba viditeľnými oblasťami, ktoré zveľaďujete a robíte to naozaj dobre a s odhodlaním! Poďakovať sa vám chcem však aj za diela vašich chariziem, ktoré nie je vidieť voľným okom, a ktoré sa ukážu až o niekoľko rokov. Sú to nielen skryté modlitby a obety, ale aj nové a stále ďalšie ľudské srdcia, ktoré ste svojim dobrým slovom i skutkom oslovili pre vieru v Ježiša Krista.
Prajem vám, aby ste si na príhovor Božej Matky Panny Márie zachovali múdrosť, dobrotu a radosť svojho povolaného a Bohu zasväteného srdca. Nech sa váš zasvätený život vzmáha a upevňuje vo vernosti usque ad mortem a potom ešte ďalej – až naveky! AMEN
![]()
